Kultúrne pamiatky UNESCO

Transcription

1 Kultúrne pamiatky UNESCO Afrika Ohrozené kultúrne dedičstvo časť 2. Hlinená architektúra Mali Djenné mešity a manuskripty Timbuktu hrobky dynastie Askia v Gao Vypracoval: Ing. Arch. Zuzana Grúňová, PhD. Študijný program: Pamiatky UNESCO Akademický rok: 2016 /2017 Semester: Letný

2 Región dnešného Mali v staroveku a stredoveku Timbuktu je preslávené, ale aj zabudnuté mesto na okraji púšte, na hraniciach Sahary. Po stáročia bolo centrom afrického obchodu, keďže ním prechádzala transsaharská obchodná cesta, zo severu prúdila soľ (v tvare tuhých "kamenných" platní), z juhu prichádzalo od rieky Niger zlato. Medzi smutné a kruté fakty patrí aj otrokárstvo, čierni obyvatelia Afriky smerovali nedobrovoľne po trasách cez Saharu na severné pobrežie, ale aj do islamských štátov východu. Významný učenec z Timbuktu Ahmed Baba ( ) v manuskripte svojej slávnej fatwy Mi'raj al-su'ud (vyjadrenie právneho, legislatívneho názoru na základe islamského práva) píše o tom, že je nutné rozdeliť obyvateľov Afriky na tých, ktorí sú Moslimami z pravoverných Islamských krajín (predominantne vnímaní ako bieli) a tých, ktorí sú z "krajín neveriacich" a vnímaní ako čierni. Moslimi nemôžu byť premetom zotročenia, obyvatelia čiernej pleti, neveriaci áno. Islamské právo poskytuje 5 riešení pre imáma - moslima, ktorý zajme / dobyje územie neveriacich s obyvateľmi - môže ich zabiť, prepustiť slobodne, dať im zaplatiť výkupné, dať im zaplatiť daň pre neveriach jizya a ponechajú si svoju vieru, alebo ich môže zotročiť. Obyvatelia sa tak stávali majetkom konkrétneho moslima, otrok bol považovaný za zajatca v rámci džihádu. Najskôr africké kráľovstvá obchodovali s Rimanmi, neskôr z moslimskými štátmi severnej Afrika a odtiaľ prichádza smerom na juh aj Islam. Obchod bol základom vlády obchodníci prinášali tovar a zisk dane, králi na oplátku zaručovali a chránili trasy. Dejiny Afriky neboli v staroveku zaznamenávané (je to podobný rozdiel ako medzi Keltmi v Británii a medzi Rimanmi tej doby, ktorí zapisovali "všetko"). Legendy, dejiny a príbehy sa dedili z generácie na generáciu rituálnymi tancami a ústne šírili ich africkí rozprávači a speváci zvaní grioti. Z ich príbehov a zo skromných záznamov v styku s Európskymi kultúrami je rekonštruovaná najstaršia história Afriky.

3 Bohatstvo a obchod, prírodné zdroje v údolí rieky Niger to všetko bolo základom pre vznik mnohých ríší v severnej Afrike. Tri impériá patrili k najväčším najvýznamnejším. Ghana ( n. l.), Mali ( cca 1550) a nakoniec Songhaiské impérium. Impérium Ghana podľahlo vnútorným rozporom vládnym aj náboženským. Timbuktu bolo centrom obchodu, centrom nástupníckej ríše Mali (mali = "miesto kde prebýva cisár"), vzdelania aj šíriaceho sa Islamu. Nástupcom zakladateľa ríše Mali Sundiatu bol Mansa Musa od roku Bol moslimom a vykonal hajj, teda púť do Mekky v Priniesol do Mekky množstvo zlata a darov, naspäť priniesol technológie, znalosti aj múdrosť učencov. Jeho podobu nachádzame aj na mapách katalánskych atlasov z 1350 a Portugalskí a iní európski kartografi zhotovovali v 14. stor. kreslené mapy, plné nielen skutočnej geografie, ale aj zvierat a rastlín, kreslené mapy boli vzácnymi darmi, ktoré si vymieňali panovníci v Európe. Katalánsky atlas z roku 1350 (obrázok) zachytáva viacerých fiktívnych panovníkov afrických ríší, presnejšie identifikovaný je iba Mansa Musa z Mali. Songhaiské impérium - Sunni Ali Songhaiské impérium bolo na svojom vrchole jedným z najväčších ríší Afriky. Kráľovstvo dostalo svoje historické meno podľa vedúcej etnickej skupiny a vládnucej triedy Songhai. V 11. storočí už existovalo mesto Gao a Songhaiské kráľovstvo. Sunni Ali, považovaný za prvého kráľa impéria, vládol v rokoch Bol prvým panovníkom dynastie a ustanovil systém vlády, vojenskú organizáciu a administratívu. Impérium rozšíril od hlavného mesta Gao dobytím Timbuktu (1468) a Djenné (1475). K učencov v Timbuktu praktikoval veľmi represívnu politiku, najmä pre ich styky s Tuarégmi. Tých vyhnal, aby ovládol mesto. Sunni Ali si zabezpečil príjem pre ríšu aj ochranou obchodu - zaviedol vojenské patroly na rieke Niger. Songhaiské impérium postupne pohltilo pôvodné kraje, náležiace do predošlých ríší Ghana a Mali. Zahynul v roku podľa jedných utopením v rieke, podľa iných zdrojov ho zabil syn jeho sestry, Askia Muhammad Ture - prvý panovník nástupnickej dynastie Askia, ktorá vládla impériu Songhai po ňom. Sonni Ali vládol moslimom aj nemoslimom a hoci sám seba prehlásil za moslima a vykonal aj hajj, púť do Mekky, stále ešte praktikoval aj tradičné, animistické rituály miestnych afrických náboženstiev. Askia Mohammed I. ( ) rodným menom Mohamed Ture, známy aj ako Askia Veľký. Posilnil impérium a za jeho vlády dosiahlo svoj vrchol - obsadil aj územie až do dnešnej Nigérie. Rozšíril a podporoval obchod s Európou a Áziou, zaviedol daňový systém, za jeho vlády boli založené školy. Svoju legitimitu vlády podporil aj partnerstvom s učencami v Timbuktu, kde sa za jeho vlády a podpory rozvinul zlatý vek s množstvom vedeckých prác a kníh a z tohto obdobia

4 pochádzajú aj prvé vzácne manuskripty, de facto písomné dedičstvo o kultúre Afriky. Islam považoval Askia za cestu zjednotenia štátu a zaviedol ho ako štátne náboženstvo. Administratívu štátu ale založil na rozvoji miestneho afrického systému, nepoužil islamský model. Mohammedova vláda skončila prevratom pod vedením jeho syna Askiu Musa v roku Väčšina vládcov dynastie Askia mala veľký počet detí, čo sa prejavilo krvavými spormi o nástupníctvo a vraždením desiatok príbuzných, komplotmi a prevratmi. Ďalší v dynastii boli slabými panovníkmi, vojenské neúspechy znamenali napríklad stratu soľných baní na severe v prospech Maroka. Vláda dynastie pokračovala až do 1591 roku, kedy impérium podľahlo inváznej marockej armáde tá už bola podporená palnými zbraňami na rozdiel od tradičnej výzbroje afrických kmeňov. Vládcovia dynastie utiekli na juh do domovského teritória Dendi (dnešný Niger) a tu vládli až do začiatku 20. stor. Madrásy - školy - madrasah, madaris, madrasah, medresa, madrassa, madraza, medrese je v anglickom jazyku pojem, používaný pre špecifický typ náboženskej školy alebo vysokej školy na štúdium islamu, hoci to nemusí byť nevyhnutne jediný predmet štúdia. Slovo v preklade znamená "miesto, kde sa študuje a učí". V arabčine slovo znamená proste iba škola (je jedno aký typ a či súkromná či náboženská alebo svetská atď.). Prvé madrásy v storočí učili najmä Korán, Hadith, genealógiu, medicínske znalosti ale aj kaligrafiu či športy - zápasenie a jazdu na koni. V stredoveku sa učili aj "racionálne vedy" ako matematika, astronómia, astrológia, geografia a alchýmia, tiež filozofia, mágia, okultizmus. Nenáboženské predmety boli ale podriadené náboženstvu, t.j. napr. astronómia sa vyučovala preto, aby bolo možné presne určiť kalendár a časy na modlitby. Madrásy neboli centrami vysokého vedeckého výskumu na rozdiel od univerzít - to patrilo na panovníkov dvor, kde poskytoval priestor vybraným učencom. Madrásy sa tiež vo veľkom rozsahu venovali štúdiu fiqh - islamskej zákonnosti. ijāzat al-tadrīs wa-al-iftā je niečo podobné ako náš európsky doktorát v oblasti práva - absolvent po desaťročiach štúdia absolvoval obhajobu - rozpravu pred zborom učencov, aby dokázal, že vie diskutovať a obhájiť si svoj názor v rôznych prípadoch. Obhajobou sa stal faqihom alebo muftím - učencom, kompetentným na vydávanie fatwa = islamských nezáväzných ale legálnych právnych názorov na určité otázky. Základom madrasy je waqf - teda venovanie majetku či pozemku / budovy na náboženské účely, pričom madrasa (na rozdiel od európskej stredovekej aj novovekej univerzity, ktorá je samostatný právny subjekt) týmto nenadobúda právo tento majetok ďalej prenajať či predať. Madrasa je tak podriadená vôli bohatého patróna a školy bývali zakladané vládcami ako možnosť vychovať si lojálny administratívny/náboženský aparát. Univerzita Timbuktu nebola univerzitou v modernom či európskom ponímaní. Nebola to žiadna centrálna organizácia či formálne kurikulum štúdia. Každý študent si vybral učiteľa a ten ho vzdelával v tom, čo poznal v neformálnom prostredí. Výučba prebiehala najčastejšie na nádvorí mešít alebo hoci aj v súkromných domoch.

5 Najdôležitejší bol Korán, ale vyučovali sa aj iné predmety. Učitelia z madrásy v mešite Sankoré boli vo vtedajšom svete uznávaní aj pre svoje neustále vzdelávanie sa. Sankoré mala v dobe zlatého veku až študentov, pričom samotné mesto Timbuktu malo celkovú populáciu zhruba V Timbuktu bolo niekoľko desiatok až niekoľko tisíc manuskriptov. Knihy boli jedným z najcennejších komodít v stredovekom obchode regiónu. Samozrejme manuskripty vznikali aj v Timbuktu. Po páde univerzity Timbuktu po marockej invázii 1591 a následnej perzekúcii, deportácii a vraždení učencov manuskripty postupne mizli - niektoré boli vyvezené do Maroka aj do Francie počas kolonizácie. Časť bola uchránená v súkromných zbierkach. V Timbuktu je v súčasnosti viac ako 60 knižníc, pričom väčšina je súkromných a niektoré sú púha jediná polica či truhlica s pár vzácnymi knihami. Zbierky kníh obsahujú kópie Koránu ale aj prevzácne manuskripty o medicíne, filozofii a ďalších vedách. Manuskripty sú datované od 13. stor. po začiatok 20. stor. (teda od Islamizácie impéria Mali po koniec formálnej výuky vo francúzskom Sudáne). Väčšina nie je katalogizovaná ani preštudovaná a miznú pri záplavách, sú ničené vo vojenských kofliktoch či podliehajú vlhku a zlej úschove. Sekciu zhruba 160 manuskriptov z knižnice Mamma Haidara v Timbuktu a zbierka Ahmeda Babu boli digitalizované v rámci Tombuctou Manuscripts Project s fundáciou Luxemburgu a Nórskej agentúry. Výsledkom je okrem množstva poznatkov, zachránených manuskriptov atď. aj nádherne ilustrovaná kniha Johna O. Hunswicka: The Hidden Treasures of Timbuktu: Historic City of Islamic Africa, Ďalšie publikácie si môžete stiahnuť (v anglickom jazyku ako pdf) priamo zo stránky projektu a pozrieť si ich Abdel Kader Haidara je zakladateľ knižnice a knihovník, ktorý zachránil spolu so svojím týmom bohatstvo manuskriptov pred zničením radikálmi počas nepokojov a vojny v v Mali. Text voľne preložený podľa článku v National Geographic Abdelov otec, Mohammed Haidara, prezývaný aj Mamma, sa narodil v 1897 v začiatkoch francúzskej vlády. Bol samouk, ktorý začal so zbieraním a vlastnil knižnicu s mnohými manuskriptami. Nadviazal na tradíciu predkov v rodine, ktorí tak robili už od 16. storočia a prinášali manuskripty z Čadu, Sudánu a Egypta. Pomohol Unesco tiež pri zostavení kolekcie Inštitútu Ahmeda Babu v 1967 s cieľom zviditeľniť a ochrániť písomné dedičstvo regiónu. Mamma zomrel v roku 1981 a Abdel, hoci mal iba 17, ho nahradil na pozícii v inštitúte. Naučil sa všetko potrebné, od konzervačných techník po to, ako odhadnúť cenu knihy. Postupne navštevoval rodiny v Timbuktu a žiadal ich, či by mu neukázali či nepredali ich knihy. Po rokoch francúzskeho

6 rabovania všetkého boli rodiny nie veľmi ochotné ukázať skryté poklady. Presviedčal aj náčelníkov kmeňov z okolia - knihy patria tam, kde budú ochraňované, ošetrené a kde ich bude môcť vidieť a čítať celý svet. Ukázal im, ako knihy trpia v zlých podmienkach a že ich skrývanie ohrozuje. Po desaťročí neúnavnej práce sa mu podarilo rozšíriť zbierky knižnice Ahmeda Babu na viac ako zväzkov. V 1993 opustil Inštitút a začal sa snažiť založiť a financovať vlastnú knižnicu, ktorá by ochránil rodinné zbierky. V roku 1996 ho oslovila Lýbijská vláda, delegácia sa prehrabala jeho zbierkou a požiadala - predajte nám to, celé, len si povedzte cenu. Haidar odmietol - toto je dedičstvo Mali, nie je na predaj. Harvardský profesor Gates sa zastavil v Timbuktu v roku 2006 počas nakrúcania televízneho dokumentu o Afrike. Haidar mu ukázal knihy. Gates si pamätá, že bol dojatý k slzám, keď pred kamerou držal knihy v rukách. Myslel si, že písomnosti Afriky sú iba legendou. Pomohol zabezpečiť grant na ďalšie zbierky a tiež na stavbu knižnice. Haidara založil vlastnú nadáciu, ktorá podporovala vznik knižníc a ochranu zbierok a mnoho ďalších stavieb a knižníc vzniklo následne aj vďaka dolárovému daru Fordovej nadácie pre Haidara. Prvý mesiac okupácie džihádistov Haidara so synovcom a ďalšími prešli trhy Timbuktu a nakúpili všetky kovové debny, ktoré našli. Potom, keď debny došli, nakúpili kovové sudy a dali ich prekovať do debien. Bolo skoré leto roku 2012 a v knižnici Mamma Haidara v Timbuktu prebiehala skrytá akcia. Abdel Kader Haidara, knihovník a zakladateľ knižnice spolu so svojím týmom potichu balil vzácne zväzky manuskroptov o astronómii, matematike, poézii a práve do kovových krabíc. Potom ich vyniesli na vozíkoch, ťahaných mulicami a na autách do bezpečných domov po celom meste. Bola to súčasť operácie poslednej záchrany kultúrneho dedičstva pred militantami z AQIM - tí chceli zničiť všetky artefakty, ktoré boli podľa nich haram - zakázané. Tieto dokumenty sú nesmierne vzácne aj preto, lebo Európa ústami filozofov Hegela, Kanta a ďalších vyhlásila už v 18. storočí, že Afrika nemá písomnosti, a teda nemá dejiny ani pamäť = nie ste civilizácia a práve toto bolo hlavným ospravedlnením pre otrokárstvo. V septembri 2012 sa správy stávali čoraz hrozivejšími. Salafisti vypálili knižnicu pri Tripoli a zničili tisíce kníh. V Timbuktu džihádisti začali kampaň na ničenie mauzóleí. Postupne si boli istí zabezpečením dobytého územia a vojenské hliadky boli redšie. Vtedy začal Haidara pašovať knihy z Timbuktu do južného Bamaka.... Haidara presvedčil aj predstaviteľov UNESCO v Mali, aby nevydávali vyhlásenia a neupozornili tak džihádistov na skutočnú hodnotu kníh. Cesty boli ťažké, plné nehôd a terorizovania malijskými vojakmi aj džihádistami. Haidara ich absolvoval veľakrát a vojaci si zvykli na systém úplatkov a už ho poznali. Pár týždňov pred francúzskou ofenzívou AQIM uzatvorila všetky cesty. Haidara pašoval ďalej knihy na lodiach po Nigeri. Knihovníci pracovali v ohrození života (čelili zatknutiam džihádistov, obvineniam z krádeže = useknutie ruky, či poprava) A to aj Haidarov synovec Mahamed Touré... Strety s džihádistami sa množili, banditi zajali loď s manuskriptami a zobrali ich pre výkupné, Malijskí vojaci hrubo prehľadávali debny, hľadajúc zbrane. Počas francúzskej ofenzívy 2013 loď knihovníkov takmer zostrelila francúzska helikoptéra, pilot si myslel, že pašujú zbrane. Haidara rozprával o terore džihádistov, o kompletnom kolapse celého štátu. Stephanie Diakité, americká

7 právnička s ním pracovala v Bamako, získavala fondy, ktoré by umožnili záchranu manuskriptov. Haidara zachránil takmer všetky manuskripty zo 45 knižníc. Jedinými obeťami bolo 4200 kníh, ktoré džihádisti zapálili v Inštitúte Ahmed Babu len minúty pred útekom pred postupujúcimi Francúzmi. Počas 9tich traumatizujúcich mesiacov Haidara a jeho ľudia zachránili manuskriptov zo 45 knižníc v Timbuktu a schovali ich na juhu v Bamako. Haidara by chcel knihy vrátiť do Timbuktu, obnoviť knižnice. Situácia je ale stále nestabilná a neostáva iba dúfať a čakať. Dokument UNESCO o Timbuktu Hodinový dokument BBC, anglicky, Stratené knižnice Timbuktu 1 hodinový záznam z prezentácií o knižniciach The Bad-Ass Librarians of Timbuktu: And Their Race to Save the World's Most Precious Manuscripts Svedkami tejto slávnej éry sú tri veľké mešity zachované dodnes. Mešita Djingareyber je najväčšou a jej minarety vidieť zďaleka. Ďalšími sú mešita a madras Sankore a mešita Sidi Yahia. Lokalita UNESCO zahŕňa aj 16 cintorínov a mauzólea. Všetky tieto sakrálne prvky boli podľa náboženskej tradície pokladané za nevyhnutné a mali zabezpečiť ochranu mesta od nešťastí. Najstarším mauzóleom je mauzóleum Sheikh Abul Kassim Attouaty, ktorý zomrel v 936 roku Hidžry (1529). Ďalšie známe mauzóleá (hrobky) sú mauzóleum Sidi Mahmoudu, ktorý zomrel v 955 roku Hidžry (1547) a mauzóleum Qadi Al Aqfb, ktorý bol známym reštaurátorom mešít a zomrel v 991 roku Hidžry (1583).

8 Mešita Djingareyber bola postavená za vlády Kankan Moussu, po jeho návrate z hajj v Mekke. Imam Al Aqib aj túto mešitu a madrásu rozšíril , pridal južnú časť mešity a stenu, obkolesujúcu cintorín na západe. Centrálny minaret Djingareyber dominuje celému mestu. Takmer celá je z miestnej nepálenej hliny banco, výnimkou je severná stena, posilnená okolo 1960 murivom z miestnych pieskovcových blokov - murivo nazývané alhore. Mešita Sankoré - založená v 14. stor. Pôvodná stavba bola rozšírená pod vedením Imáma Al Aqiba v Architekt mešity, Abu Ishaq as-saheli, ktorý bol pozvaný na stavbu z Andalúzie (bol to ale poet, literát, čiže tento atribút je zrejme skôr symbolický), postavil vnútorné nádvorie presne podľa rozmerov Kaáby v mešite v Mekke. Sidi Yahia je mešita a madrása dostavaná do roku marabutskym šejkom El Moktar Hamallom, ktorý očakával príchod svätého muža. Ten sa zjavil v osobe Sidi Yahiu o 40 rokov neskôr a bol vyhláseným Imámom. Mešita je nazvaná podľa prvého imáma a profesora Sidi Yahia Tadelsiho alebo Andulusiho. V bola mešita obnovená Cadi Al Akibom. Originálny tvar bol pozmenený v roku 1939 tak, aby viac

9 pripomínala pevnosť, no bol ponechaný pôvodný minaret. Mauzóleum imáma Sidi Yahiu z 15.stor. v mešite poničili v júli 2012 džihádisti. Posvätná legenda o tajných dverách hovorila, že nesmú byť otvorené do konca sveta. Tri mešity, 16 mauzóleí a verejné sväté miesta tvorili súbor stavieb kultúr. dedičstva. Hlinená architektúra Djenné Djenné je známe pre svoju architektúru v sudánskom štýle, ide o hlinené stavby, ktoré sú pokryté hlinenou omietkou. Tradičné domy majú dve podlažia a prepracovaný systém vežičiek a "cimburí" nad hlavnou fasádou a vstupnými dverami. Fasády sú dekorované zväzkami palmového dreva (druh Borassus aethiopium), palice sú nazývané toron a siahajú zhruba 60 cm pred líce steny. Zo stien tiež vytŕčajú keramické potrubia, ktoré odvádzajú na ulicu vodu z prietrží mračien. V rokoch bolo Djenné súčasťou impéria Toucouleur, od 1894 patrilo už do francúzskej kolónie Západný Sudán. Tie domy, ktoré sú vybudované pred rokom 1900 patria architektonicky pod štýl toucouleur. Hlavný vstup je vložený medzi dva vystupujúce piliere a krytý horizontálnym vystupujúcim nadpražím, akousi strieškou nad dverami. Tieto domy majú zvyčajne iba jedno malé okno nad dverami smerom do ulice. Ornamentálne okná sú v podstate jediným výrazne zdobeným prvkom fasád. Druhý, marocký štýl nemá nadpražie, fasádu zdobia zvyčajne štíhle pilastre (t.j. stĺpy čiastočne zapustené do fasády). Nepálené tehly sa vyrábajú na brehu rieky vtláčaním do rámčekov = foriem. Tvorené sú zmesou bahna, slamy, ryžových stoniek. Zvyčajne majú veľkosť 36 x 18 x 8 cm a ukladané sú do 2 cm vysokej vrstvy malty. Archeológia ukázala podľa staršej lokality Jenno-jené, že od zhruba 6. stor. n.l. sa už používala technika cylindrických nepálených tehál tzv. djenné ferey. (Tie nahradili u typických afrických rondovaolov okrúhlych chyží pôvodné steny z prútia omazané hlinou). Po príchode Islamu sa postupne transformujú aj oválne pôdorysy stavieb na obdžnikové, štvorcové či deformované ale s nárožiami. V Djenné sa používali cylingrické tehly do cca 1930, kedy ich vytlačilo používanie pravoúhlych tehál po vzore francúzskych techník. Na tehlovú stenu je potom nanesená hlinená malta zmiešaná z hliny a ryžových pliev.

10 Omietku je nutné minimálne každý druhý rok obnovovať, poškodzujú ju obdobia dažďov. Staršie budovy sú často celkom prestavané. Prieskum v roku 1984 zistil v meste 134 dvojpodlažných, architektonicky významných stavieb, no už 1995, napriek prísnym požiadavkám WH UNESCO bolo už 30% domov asanovaných a vymenených za úplne nové hlinené stavby. Medzi holandská vláda venovala financie na projekt obnovy okolo 100 starších stavieb v meste - niektoré boli iba preomietnuté, iné asanované a premurované nanovo. V 1980 bola s finančnou pomocou zavedená do mesta pitná voda, výsledkom bol odtok do ulíc mesta a nemecká vláda medzi financovala výstavbu štrkom plnených priekop pred každým domom tak, aby bola voda odvedená a nepoškodzovala stavby. Dažde poškodzujú stavby, preto musia byť každoročne po skončení dažďov opravované. Každý dom stavba mala svojho murára, ktorého potom rodina platila každý rok za opravu domu po dažďoch. Ak majster umrel, oslovili automaticky jeho dediča, syna či príbuzného a tak prežívali stavebné klany. Postupy si odovzdávali zruční majstri z generácie na generáciu, i keď aj toto sa postupne mení. Mladí odchádzajú na juh či mimo Mali, učia sa, zaujímajú ich iné kariéry než cez otca zdedená profesia murára. Ľudia v Mali časom zbohatli, pribúda rodín, pribúda domov a už neplatí, že každý dom = stále ten istý majster. Menia sa aj materiály, okrem tehly sa objavujú betónové tvarovky a cement v omietkach. Krásne dokumenty Smithsonianského prírodovedného múzea na you tube zachytávajú život a výpovede murárov z Mali, rôzne generácie, rôzne skúsenosti aj pohľad na svet. Výborná sonda do vnímania sveta, ducha hlinenej architektúry aj životná múdrosť a nadhľad. Masons of Djenné, 4 diely 1 - City of Mud Trading Secrets Changing Times Travels and Troubles Veľká mešita v Djenné je najväčšou stavbou z nepálených tehál na svete. Prvá mešita na tomto mieste bola postavená v 13. storočí, súčasná je postavená v roku Presné dáta o prvej mešite nie sú známe, ústna tradícia hovorila, že panovník Kunburu konvertoval na Islam a dal strhnúť palác, aby vystaval mešitu. Nový palác si vystaval blízko mešity na východnej strane. Písomné správy nie sú až do roku 1828, kedy sa v Djenné zastavil René Caillie a napísal, že v Djenné je mešita, postavená z hliny, podporená dvomi, no nie vysokými vežami. Je hrubo konštruovaná, hoci veľmi veľká. Je opustená,

11 hniezdia v nej tisíce lastovičiek. Preto je aj plná príšerného zápachu a tak sa stalo zvykom odriekať modlitby na malom vonkajšom dvore. Mešita bola zrekonštruovaná už s pomocou Francúzov v miestnymi murármi. Predpokladá sa, že využili platformu predošlej mešity a pôdorys tak ostal viac-menej totožný. Zmenil sa zrejme iba architektonický výraz nadzemnej časti, ktorá sa mierne prispôsobila vtedajším zvyklostiam. Celá stavba je v podstate rovnobežník, steny nie sú pravouhlé a interiér je plný relatívne mohutných pilierov, medzi ktorými sú zálivy, úzke chodbičky - tak ako to drevo, použité na prestropenie dovolí. Celkové rozmery mešity - platformy sú 75 x 75 m. Na rozdiel od predošlej mešity, ktorú popisuje Caillié ako dvojvežovú, nová má už veže tri, nad každým mihrábom. Mihráby smerujú na východ k Mekke a východne umiestnené veľké námestie s pondelkovým trhom tak vytvorilo nezvyčajný spôsob - fasáda s mihrábom je zvyčajne zadná, tu je ale čelná a zdobená tromi vežami. Okrem drevených palíc toron, ktoré sa používali najskôr iba ako lešenie, neskôr aj ako ozdoba a dávali sa aj na relatívne nízke mešity, nie sú v stavbe žiadne ornamenty, kaligrafia či geometrické motívy. Modlitebná hala má zhruba 50 x 26 m a je priamym protikladom veľkých mešít Blízkeho východu, ktorým dominuje hala, krytá kupolou. Tu možnosti hliny vytvorili protiklad - extrémny dôraz na stĺporadie, ktoré, keďže je z hliny, nie kameňa a nesie masívnu plochú strechu, je taktiež masívne. V podstate tu nie je možnosť priehľadu cez halu, či pozorovanie celého interiéru. V zásade toto usporiadanie neodporuje modlitbe - veriaci sa modlia v radoch, nikde nie v stĺpcoch. Priestor chodbičiek umožňuje poklonu k zemi a jedinou nevýhodou je, že veriaci nevidia priamo imáma a počujú ho horšie ako v prípade voľnejšej dispozície. V mešitách sa tiež neobjavuje samostatný minaret, na funkciu zvolávania sa využívajú veže nad mihrábmi. Hrobky dynastie Askia, Mali Centrálna pyramídová hrobka považovaná za pohrebné miesto Mohhamada Askiu, Askiu Veľkého, postavená na konci 15. stor. Cisár vtedy vykonal hajj, púť do Mekky a odtiaľ si okrem poznatkov a technológií priviezol aj informácie o architektúre - je možné, že práve pyramídy, ktoré v Egypte po ceste uvidel vyvolali túžbu po transformácii tohoto výrazu do miestnej hlinenej architektúry. Podľa textov na tisícoch tiav dal doviezt z Mekky aj hlinu a drevo na stavbu hrobky. Bola vytvorená

12 ako dom = obytné miestnosti, chodby a sklady, ktoré sa potom zapečatili po cisárovom pohrebe. V hrobke zrejme nik iný neodpočíva, v nádvorí naokolo sú hroby ďalších z dynastie. Tento architektonický výraz sa v regióne uplatňuje tu po prvýkrát. A stáva sa vzorom pre ďalšie miestne monumentálne stavby. V areáli je pyramidálna hrobka, dve mešity, cintorín a plocha na zhromaždenia. S výškou 17 m bola najvyššou predkoloniálnou štruktúrou v regióne. Dodnes je využívaná ako mešita, každoročne bývala opravovaná a opatrená ďalšou vrstvou hlinenej omietky. V 60tych rokoch bola mešita rozšírená a okolo 2000 bol komplex elektrifikovaný (svetlá, ventilátory a amplión). Hrobka je ohrozená nedostatkom údržby - od začiatku krízy v Mali sa nekonali každoročné opravy a tým nie je hrobka dostatočne odolná pre prekonanie ďalšieho obdobia dažďov. Ohrozenie a vojna v Mali Tuarégovia bojovali v mnohých armádach severnej Afriky. Po páde Kaddáfiho režimu v Lýbii sa vrátili veteráni domov, do Mali. Mladí bojovníci a starí politici obnovili myšlienku nezávislého štátu Azawadu a sformovali Národné hnutie za oslobodenie Azawadu MNLA v októbri Tuarégovia sú sekulárni, ide im skôr o vytvorenie autonómneho územia Azawadu, ktoré spadá pod viac dnešných štátov a zasahuje aj na sever Mali. Príliv bojovníkov zo severu zmobilizoval ďalšie skupiny, najmä miestne džihádisticko-salafistické hnutie Al Kajdy v Islamskom Magrebí (tak sa označuje severná časť Afriky, kt. je islamská) AQIM. Z radov AQIM sa vyčlenila radikálnejšia časť Hnutie za božskú jednotu a džíhád v západnej Afrike MUJAO. V tomto duchu sa v Mali zjavila z pôvodne veľmi malej skupiny obyvateľov Ansar Dine džihádistická skupina, ktorá chcela v regióne zaviesť šaríju ako štátny systém t.j. nechceli osamostatnenie, iba reformu Mali v duchu islamu a tým sa oddelili, rozkmotrili s MNLA v júni V júni 2012 Gao, Timbuktu a Kidal, tri najväčšie mestá v kontroverznom regióne Azawad, boli pod kontrolou Ansar Dine a islamistov, ktorí ich dobili a obsadili. Už o dva dni po obsadení, 30. júna 2012 začali s ničením Timbuktu a aj častí jeho svetového kultúrneho dedičstva. Činy boli odsúdené vyhláseniami UNESCO aj OIC (Organizácie islamskej kooperácie). Nasledovala vlna kritických ohlasov, vrátane Economic Community of West African States (ECOWAS), ktoré navrhovali vojenský zásah na území. Medzinárodný súdny dvor (ICC) prehlásil ničenie za akt vojnového zločinu. teda až po prehodnotení prvého reportu z 2014, kde vyhlásil, že nie je jasné, či tieto zločiny boli spáchané a je nutné všetko dôkladne preveriť.. Prenasledovanie civilistov aj ničenie pamiatok označil Ansar Dine za následok porušenia šaríje UNESCO v reakcii vyhlásili všetky lokality v Mali za ohrozené.

13 Nestabilita na severe rozzúrila južných Malijčanov (ktorí sami seba vnímajú ako čierne etniká), ktorí si našli dva terče bielych = arabských a Tuarégskych utečencov, ktorým ničili majetok a prenasledovali ich aj v utečeneckých táboroch a prezidenta Amadou Tumani Turého, ktorý bol považovaný za nekompetentného a ďalšieho tyrana postkoloniálnej éry. Malijská armáda skolabovala, keďže väčšina sa vzbúrila, nasledoval pokus o prevrat v marci V januári 2013 AQIM a MUJAO začali výboje do centra Mali a vydali vyhlásenia, že dobyjú celé Mali, potom celú Afriku a potom Paríž a New York. Európa ich začala vnímať ako hrozbu a s podporou rezolúcie OSN Mali vojensky obsadila francúzska armáda na jar Ahmad al-mahdi bol prvou osobou, ktorá bola súdená ICC medzinárodným súdnym dvorom za ničenie kultúrneho dedičstva. Hlavný sudca aj celý súdny dvor čelili obvineniam aj hrozbám a nátlaku zo strany extrémistických skupín, vrátane ISIS. Niektorí právni experti veria, že tento precedens by mohol pomôcť ostatným krajinám v snahe chrániť zákonom kultúrne dedičstvo a trestať jeho ohrozenie či ničenie. ICC nemá jurisdikciu v Iraku ani v Sýrii, kde je toto ohrozenie skutočne dramatické. V šedom obleku, modrej košeli s vlasmi začesanými decentne dozadu, Mahdi vyhlásil vo svojej obrannej reči, že svoje činy podriaďoval islamskému právu a náukám. Súd ho v septembri odsúdil na 9 rokov z maximálnej trestnej sadzby 40 rokov do väzenia v Haagu. Všetky obvinenia proti mne sú pravdivé a presné. Veľmi to ľutujem a je mi ľúto tiež všetkých škôd, ktoré moje činy priniesli. Na druhej strane.. vojna zničila a narušila životy tisícok ľudí, ktorí trpeli či museli pred vojnou utiecť. Tisíce utečencov smerujú aj na sever, riskujúc životy na plavidlách do Európy, za neistým osudom v utečeneckom tábore. Vojnové zločiny vraždy, znásilnenia, mučenie a zmrzačenie.. tí, ktorí ich spôsobili, v niektorých prípadoch stále chodia na slobode, nepotrestaní. Situácia nie je pokojná, mier je krehký a v púšti stále existujú roztrúsené skupinky radikálov.