Mendelova univerzita v Brně ZHODNOCENÍ ČELEDI MAGNOLIACEAE Z POHLEDU POUŽITÍ V ZAHRADNĚ- KRAJINÁŘSKÉ TVORBĚ

Transcription

1 Mendelova univerzita v Brně Zahradnická fakulta v Lednici ZHODNOCENÍ ČELEDI MAGNOLIACEAE Z POHLEDU POUŽITÍ V ZAHRADNĚ- KRAJINÁŘSKÉ TVORBĚ Bakalárska práca Vedúci bakalárskej práce Ing. Michal Richter Vypracovala Martina Staníková Lednice 2012

2 Mendelova univerzita v Brně Ústav biotechniky zeleně Zahradnická fakulta 2011/2012 ZADÁNÍ BAKALÁŘSKÉ PRÁCE Autorka práce: Studijní program: Obor: Martina Staníková Zahradní a krajinářská architektura Management zahradních a krajinářských úprav Název tématu: Zhodnocení čeledi Magnoliaceae z pohledu použití v ZKT Rozsah práce: Zásady pro vypracování: 1. Prostudování a kritické zhodnocení informačních zdrojů (pramenů, literatury a ostatní dokumentace) rodů Liriodendron a Magnolia. Systematika, obecné nároky, introdukce, chorologie, význam, zhodnocení kvantity a kvality informačních zdrojů. 2. Význam a perspektiva jednotlivých taxonů u řešených rodů pěstovatelných v našich klimatických podmínkách z pohledu zahradní a krajinné tvorby (znaky a vlastnosti významné v ZKT, ontogeneze u jednotlivých druhů, pěstitelské podmínky, možnosti použití v ZKT aj.); zhodnocení nabídky okrasných školek na našem současném trhu. Vyhodnocení kvality a kvantity informačních zdrojů z pohledu použití v ZKT. 3. Vypracování metodiky hodnocení jednotlivých rodů z pohledu ZKT. 4. U vybraných zástupců řešených taxonů vyhodnocení dat získaných při terénních šetřeních; historické údaje o konkrétních jedincích; obrazová dokumentace. Seznam odborné literatury: CALLAWAY, D. J. The world of magnolias. Portland: Timber Press, s. ISBN GARDINER, J. Magnolias : a gardener's guide. Portland: Timber Press, s. ISBN HIEKE, K. -- HIEKOVÁ, G. Dřeviny českých a moravských zámeckých parků. Praha: Novinář, s. 4. HIEKE, K. Praktická dendrologie : (1). 1. vyd. Praha: Státní zemědělské nakladatelství, s. 5. HIEKE, K. Praktická dendrologie : (2). 1. vyd. Praha: Státní zemědělské nakladatelství, s. KAVKA, B. Zhodnocení hlavních druhů listnáčů z hlediska jejich využití v zahradní a krajinářské 6. architektuře. Průhonice: Výzkumný ústav okrasného zahradnictví, s. Datum zadání bakalářské práce: prosinec 2010 Termín odevzdání bakalářské práce: květen 2012 Martina Staníková Autorka práce Ing. Michal Richter Vedoucí práce doc. Ing. Pavel Šimek, Ph.D. Vedoucí ústavu doc. Ing. Petr Kučera, Ph.D. Děkan ZF MENDELU

3 PREHLÁSENIE Predkladám k posúdeniu a obhajobe bakalársku prácu spracovanú na záver bakalárskeho štúdia na MENDELU v Brně, Zahradnická fakulta v Lednici. Prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu vypracovala samostatne s použitím citovanej literatúry. Nemám žiadne námietky proti sprístupneniu tohto školského diela pre študijné účely. V Lednici dňa

4 POĎAKOVANIE Ďakujem všetkým, ktorí ma pri mojej práci podporovali, či už radou alebo akoukoľvek inou pomocou. Zvlášť by som sa chcela poďakovať Ing. Libuške Murínovej za poskytnutie svojej súkromnej literatúry a vedúcemu práce Ing. Michalovi Richterovi za odborné vedenie a pomoc.

5 OBSAH ABSTRAKT ÚVOD A CIEĽ PRÁCE VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA Systematické zaradenie a taxonómia Charakteristika čeľade Použitie mimo odbor ZAKA Šľachtenie a hybridizácia Prehľad šľachtiteľov Magnolia hybridy FYTOGEOGRAFIA Flórogenéza paleoareál, vývoj a rozšírenie Súčasný prirodzený areál Prírodné a klimatické podmienky Introdukcia v Európe a na území Česka a Slovenska Rajonizácia pestovania v klimatických podmienkach Česka a Slovenska ŠIRŠIA CHARAKTERISTIKA VYBRANÝCH TAXÓNOV Rod Liriodendron L Liriodendron tulipifera L. ľaliovník tulipánokvetý Rod Magnolia L Magnolia acuminata L. magnólia končistolistá Magnolia denudata Desr. magnólia holá Magnolia hypoleuca Sieb. et Zucc. magnólia vajcovitolistá Magnolia kobus DC. magnólia japonská Magnolia liliflora Desr. magnólia ľaliokvetá Magnolia stellata Maxim. magnólia hviezdokvetá Magnolia tripetala L. magnólia trojlupienková Magnolia x loebneri Kache magnólia Loebnerova Magnolia x soulangeana Soul. Bod. magnólia Soulangova POUŽITIE V ZKT Zhodnotenie vlastností z hľadiska ZKT Ekologické vlastnosti Pestovateľské vlastnosti

6 5.2.3 Kompozičné vlastnosti Možnosti použitia v ZKT Štatistika výskytu v Českej republike a na Slovensku Zhodnotenie dostupného sortimentu na trhu VLASTNÉ POZOROVANIA Metodika hodnotenia Výsledky a diskusia ZÁVER POUŽITÁ LITERATÚRA PRÍLOHY Zoznam použitých skratiek Zoznam tabuľkových príloh Zoznam obrazových príloh Listy k jednotlivým exemplárom vlastného pozorovania

7 ABSTRAKT Názov práce: Zhodnocení čeledi Magnoliaceae z pohledu použití v ZKT Práca prináša literárny prehľad autorov, domácich aj zahraničných, ktorí sa touto problematikou zaoberajú. V jednotlivých kapitolách sú zhrnuté informácie o taxonómii, hybridizácii, fytogeografii, introdukcii a rajonizácii. Popri všeobecnej charakteristike sú bližšie popisované jednotlivé druhy. Samostatná kapitola je venovaná problematike použitia v záhradno-krajinárskej tvorbe, kde sú prezentované vlastnosti využiteľné pre záhradnú a krajinársku architektúru. Časť kapitoly je venovaná zhodnoteniu dostupného sortimentu na súčasnom trhu. Vlastné pozorovania sú zamerané na hodnotenie kompozičných vlastností jednotlivých exemplárov. Záver práce prináša súhrn zistených poznatkov a konfrontuje ich s dostupnou literatúrou. Práca je dopĺňaná vlastnou fotodokumentáciou. Kľúčové slová: magnólia, ľaliovník, záhradná a krajinárska architektúra, sortiment. ABSTRACT Thesis title: Evaluation of the family Magnoliaceae from the point of view of the landscape design. The paper presents an overview of domestic and foreign literary authors, who are dealing with these issues. There are summarized information of the taxonomy, hybridization, phytogeography, introduction and rayonization in each chapter. The species are further described in addiction to general characteristics. A separate chapter is devoted to the issue of use in the landscape design, which presents useful features for garden and landscape architecture. Part of the chapter is devoted to the assessment of the available range on the today s market. Own observations are conducted to evaluate the compositional properties of individual specimens. The conclusion provides a summary of findings and confronts them with the available literature. The work is supplemented by author s own photo documentation. Key words: magnolia, tulip tree, garden and landscape architecture, assortment. 7

8 1 ÚVOD A CIEĽ PRÁCE Práca je písaná s cieľom podať základný literárny prehľad o druhoch čeľade Magnoliaceae a prehľadne, stručne a jasne definovať prínos pre použitie v záhradnokrajinárskej tvorbe. Informácie sú čerpané ako z knižných publikácií, tak aj z internetových zdrojov domácich a zahraničných autorov. Zoznam použitej literatúry sa nachádza v samostatnej kapitole na konci práce. Zámerom práce je zamerať sa najmä na česko-slovenské podmienky. Práca je teda obmedzená z hľadiska použitia širokého sortimentu a obmedzuje sa iba na druhy u nás pestovateľné a dostupné. Dôraz je kladený na najbežnejšie a najpoužívanejšie druhy. Okrem základnej charakteristiky čeľade je v práci vymedzený priestor aj pre historické údaje o paleoareáli a introdukcii a informácie o súčasnom rozšírení vo svete a u nás. Časť práce je venovaná popisu jednotlivých druhov. Kapitola venujúca sa zhodnoteniu dostupného sortimentu na domácom trhu dopĺňa zistené informácie z knižných a internetových zdrojov a do určitej miery vyjadruje stupeň použitia jednotlivých druhov. Významný podiel v práci je venovaný vlastnému pozorovaniu v podobe terénneho prieskumu, ktorý je spracovaný do textovej a tabuľkovej časti. Tabuľková časť, t.j. listy k jednotlivo hodnoteným exemplárom sa nachádzajú na konci práce. Súčasťou práce je vlastná fotodokumentácia, ktorá buď dopĺňa text, alebo sa nachádza v prílohách na konci práce. Pokiaľ nie je uvedené inak, autorom fotiek je autorka práce. Všetky latinské názvy v práci sú upravené podľa nomenklatúry publikácie Pardatscher (1995). 8

9 2 VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA 2.1 Systematické zaradenie a taxonómia Čeľaď Magnoliaceae je jednou z najstarších čeľadí, jej druhy patria k jedným z najstarších rastlín celkom. Z fylogenetického hľadiska je celá čeľaď veľmi významná. Rod Magnolia L. patrí podľa historického veku k základným až archaickým typom krytosemenných rastlín. Nedokonalá biologicko-morfologická stavba, t. j. primitívna až archaická štruktúra listu, kvetu a plodstva tvorí východiskovú bázu celého fylogenetického vývoja vyšších rastlín (Benčať, 2004). Čeľaď je do botanického systému zaradená podľa Řepky (2007): Doména: Eucarya Ríša: Plantae Podríša: Viridiplantae Oddelenie: Magnoliophyta Trieda: Magnoliopsida Rad: Magnoliales Čeľaď: Magnoliaceae Z taxonomického hľadiska je celá čeľaď veľmi komplikovaná. Názov bol zaradený v roku 1789 A. L. Jussieum, hoci rody Magnolia a Liriodendron pomenoval už Linné v roku 1753 (Benčať, 2004). Rod Magnolia bol pomenovaný francúzskym mníchom Charlesom Plumierom na počesť botanika Pierra Magnola, riaditeľa botanickej záhrady v Montpellieri (Hofman, 1969). Zvýšená pozornosť rodu a celej čeľadi sa začala venovať až začiatkom 19. stor., keď de Candole v roku 1817 uvádza jeho prvé delenie na sekcie, vytvorené zo skupín známych druhov. Na prelome 19. a 20. storočia sa podstatne rozšírili nové a aj objavné poznatky o magnóliách, najmä z ázijskej časti areálu. Pribudlo mnoho nových druhov, ale aj nové mená autorov, akými boli King, Maximovicz, Rehder, Smith, Wilson a ďalší (Benčať, 2004). 9

10 Hlavným spracovateľom rodu sa však stal významný anglický odborník v tejto oblasti, James E. Dandy. Jeho meno sa často objavuje predovšetkým za subtropickými magnóliami (Benčať, 2004). V roku 1927 klasifikoval systém čeľade na základe jeho vlastných morfologických pozorovaní. V roku 1984 a v nasledujúcich rokoch vytvoril čínsky botanik Law Yuh-Wu drobné úpravy a do Dandyho systému pridal štyri ďalšie rody (Figlar, 2004). Počet rodov aj druhov čeľade sa však ešte vždy nedá považovať za ustálený, hoci sa do úvahy neberú umelo vytvárané medzidruhové hybridy (Benčať, 2004). Tab. 1 Taxonomické členenie Magnoliaceae A. Juss (Pardatscher, 1995) podčeľaď rod podrod sekcia* počet druhov Theorhodon Spach. Magnolia L. Magnolia L. Gynopodium Dandy Gwilimia DC. Magnolia DC. Rhytidospermum Spach Oyama Nakai Lirianthe (Spach) Reichenbach Maingola Dandy Alcimandra Dandy 80 Yulania (Spach.) Dandy Buergeria (Sieb. et Zucc.) Yulania Magnolioideae Dandy (Spach.) Rchb. (Juss.) Arn Tulipastrum (Spach) Dandy Manglietia Bl. 25 Liriodendroideae (Bark.) Law Michelia L. 45 Talauma Baill Blumiana (Blume) Talauma A. Talauma Figlar & Noot. 40 Juss. (Juss) Pierre Aromadendron (Bl.) Noot. Manglietiastrum (Law) Noot. Schizandra 25 Michx. Liriodendron 2 L. *sekcie Lirianthe a Maingola uvádza navyše Callaway (1994), sekcie Alcimandra, Talauma, Blumiana, Aromadendron a Manglietiastrum uvádza Gardiner (2000). 10

11 2.2 Charakteristika čeľade Sú to dreviny s jednoduchými listami. Kvety sú obojpohlavné, kvetné časti vyrastajú špirálovite na predĺženom kvetnom lôžku. Sú rozšírené prevažne v subtrópoch a trópoch, u nás bývajú pestované pre okrasu rôzne druhy magnólií s veľkými kvetmi, ktoré sa objavujú väčšinou v predjarí. Často vysadzovaný je aj Liriodendron tulipifera, nápadný lýrovitými štvorlaločnými listami a zelenavými kvetmi so žltooranžovými škvrnami. Pochádza zo Severnej Ameriky (Řepka, 2007). Životné formy: kry a stromy; listy stálezelené aj opadavé rastúce v špirále, podlhovasté, eliptické, obvajcovité, vzácne lýrovité (Liriodendron sp.), s rozmermi až 40x20 cm (Talauma dodecapetala), vzácne až 100 cm dlhé (Magnolia macrophylla). Palisty niekedy zrastajú do kornútovitých útvarov. Kvety obojaké alebo rôznopohlavné, spirocyklické až acyklické, väčšinou jednotlivo na konci vetvičiek pred rozkvetom, často úzko kužeľovité až kužeľovité, za kvetu pohárikovito otvorené až široko roztvorené, zvonovité, tulipánovité až leknovito otvorené. Typickým znakom pre čeľaď sú kvety s rozmermi 32 až 46 cm (Magnolia grandiflora); kvety sú biele, ružové až červené, majú veľký počet korunných lístkov, veľký počet tyčiniek. Semenník vrchný z jedného plodolistu, vajíčka v špirále až praslenovité, anatropné. Plodstvom sú šiškovité plody, mechúrik alebo nažka, semená veľké s mäsitou sarkotestou alebo bez nej. Semená v plode sú ešte často spojené príveskom. Obsahujú silice (Mareček, 1997). 2.3 Použitie mimo odbor ZAKA Druhy čeľade Magnoliaceae nie sú známe len v záhradnej a krajinárskej architektúre. Pomerne často sa s nimi môžeme stretnúť v rôznych odboroch, ako je napr. lekárstvo, voňavkárstvo, hospodárske využitie a iné. Možno ich uplatniť aj vo floristike. Už storočia sa magnólie používali v Číne pre medicínske účely. Pre získavanie kôry a kvetných púčikov sa pestovala Magnolia officinalis. Výluh z kôry miernil kašeľ a nachladnutie, púčiky sa používali pri ženských ťažkostiach. Tiež sa ako liečivky používali M. liliiflora a M. denudata (Pardatscher, 1995). V mnohých ázijských krajinách je známe široké použitie tzv. lieku Hsin-i alebo Hsenyi. Vyrába sa z kvetných púčikov mnohých magnólií, napríklad M. salicifolia, M. liliiflora, M. fargesii a M. biondii. Používa sa na úľavu od bolestí hlavy, proti nazálnym poruchám, horúčke a alergiám. 11

12 Výskum potvrdil, že alkaloidy M. salicifolia majú protizápalový a protialergický účinok a pôsobia ako inhibítory nervového systému (Callaway, 1994). Kôra z M. grandiflora sa v Amerike používala ako tonikum a stimulans, tiež M. virginiana ako tonikum a prostriedok proti horúčke. Michelia champaca má uplatnenie v kozmetike, napr. z éterických olejov jej listov sa zhotovujú parfumy. Drevo magnólií sa tiež používa pre rozličné účely. Magnolia hypoleuca a M. kobus majú mäkké svetložlté drevo, v Japonsku sa z nich vyrábajú dýhy a nábytok, tiež sa využívajú pre drevorezbu. V Amerike sa využíva drevo z M. acuminata, M. macrophylla a M. virginiana (Pardatscher, 1995). Nevšedný popis o Liriodendron tulipifera uvádza Polívka vo svojej publikácii Užitkové a pamětihodné rostliny cizích zemí: Lilijovník dává bílé, lehké, snadno zpracovatelné dřevo, jež přichází do obchodu pod jménem amerického topolu. V Americe zhotovují z něho rozmanité nářadí a doutníkové krabičky; poněvadž se dá dobře hladiti, hodí se též na nábytek. Hořké kůry z mladých větví a z kořene užívají v Sev. Americe proti horečkám místo kůry chininové. (Polívka, 1908). Obsahuje totiž alkaloid tulipiferin drasticky pôsobiaci na nervovú sústavu. V Číne je liečivom (Mareček, 1997). 2.4 Šľachtenie a hybridizácia Hybridizácia magnólií sa v prírode vyskytuje pomerne vzácne. V šľachtiteľstve sa na rozdiel od toho získava veľké množstvo krížencov a kultivarov. Nie všetky hybridné kombinácie v rámci rodu Magnolia sú ale možné genetická vzdialenosť jednotlivých druhov sa odráža na vitalite ich krížencov (Jakl, 2005). Jakl (2005) rozdeľuje hybridizáciu na prírodnú a umelú. Podľa Gardinera (2000) magnólie samy zabraňujú prirodzenému kríženiu tým, že rastú na odlišných stanovištiach a kvitnú v mierne odlišnej dobe. Prirodzené kríženie preto pripadá do úvahy iba v introdukčných podmienkach aspoň jedného rodičovského druhu. Prírodné opelenie kvetov však nikdy nedosahuje takú kvalitu ako správne prevedené umelé opelenie (Jakl, 2005). Pre vykonanie umelej hybridizácie je potrebné poznať ontogenézu kvetov. Umelé opelenie by malo byť prevedené s využitím čerstvého peľu z kvetu opatreného vzdušným látkovým vreckom, ktoré má zabrániť kontaminácii peľu cudzím peľom. Opeľovaný kvet by mal byť opatrený rovnakým vreckom. Starostlivo opelené by mali byť všetky blizny 12

13 vo fáze otvoreného kvetu s naježenými bliznami, väčšinou v poobedňajších až večerných hodinách. Peľ sa nanáša povrchom pinzety. Pri hybridizácii je potrebné príslušný kvet označiť pomocou ceduľky alebo nálepky pre neskoršiu identifikáciu a zaznamenať údaje o veku a pôvode peľu, prípadne aj čas samotného opelenia. Akékoľvek odchýlky od tohto postupu musia byť zaznamenané (Jakl, 2005). Hlavným cieľom zámerného šľachtenia je získanie tvarovo a farebne rozmanitých kultivarov a zlepšenie ich ekologických a pestovateľských vlastností. Zvýšenie mrazuvzdornosti sa dosahuje tým, že sa krížia otužilé druhy s menej otužilými alebo sa vyberajú špecifické klony. Medzi ďalšie vlastnosti patrí napríklad intenzita vône kvetov, počet kvetných lístkov, panašovanie listov, odlišné rozmery listov, ale aj zmeny v habite dreviny väčšia veľkosť alebo naopak zakrslý rast, celkovo odlišný tvar od základného druhu a napokon aj iná doba kvitnutia (Gálová, 2011) Prehľad šľachtiteľov Väčšina šľachtených druhov magnólií vznikla činnosťou bežných záhradníkov. Zo zahraničných mien možno spomenúť Todda Greshama, Phila Savagea, Franka Galyona a Augusta Kehra, novozélandských Oswalda Blumhardta a Felixa Jury. Todd Gresham bol zakladateľ medzinárodnej spoločnosti The Magnolia Society International a pravdepodobne najznámejší hybridizátor rodu Magnolia. Z inštitúcií patria medzi najvýznamnejšie The U. S. National Arboretum vo Washingtone, ktoré vyšľachtilo Freeman hybridy, de Vos a Kosar hybridy a The Brooklyn Botanical Garden v New Yorku (Callaway, 1994). The Magnolia Society International je spoločnosť, ktorá združuje záhradníkov a priaznivcov magnólií. Na svojich internetových stránkach poskytuje databázu zaregistrovaných krížencov a kultivarov. Tiež ponúka formulár na priame zaregistrovanie nových kultivarov. Z českých šľachtiteľov možno uviesť napríklad V. Keskeviča, ktorý v roku 1952 na záhrade Výskumného ústavu okrasného záhradníctva v Průhoniciach uskutočnil kríženie japonského a severoamerického druhu Magnolia hypoleuca x Magnolia tripetala. Dva exempláre tohto kríženca sa nachádzajú v lednickom zámockom parku. Ďalej P. Vosyka z Ústí nad Labem našiel nedávno na M. x soulangeana čarovník, ktorý bol firmou Vergelt v holandskom Lottume namnožený pod menom nálezcu 'Vosyka WB'. Zatiaľ však nie je isté, ako sa bude potomstvo vyvíjať a chovať (Hieke, 2004). 13

14 2.4.2 Magnolia hybridy Jedným z prvých hybridov bol Magnolia x soulangeana. Vznikol v roku 1820 vo firme Soulange Bodin vo Fromonte pri Paríži. Patrí dodnes medzi najrozšírenejšie a najznámejšie magnólie vôbec. Sortiment kultivarov bol už predtým dosť obsiahly a v posledných desaťročiach sa ďalej významne rozšíril (Hieke, 2004). M. x soulangeana dnes tvorí základný dekoratívny jarný aspekt najmä v Londýne (Benačť, 2004). Druhým častejšie pestovaným hybridom je M. x loebneri, ktorý sa pestuje od roku Prvé hybridy boli vysadené M. Loebnerom v škôlkach Pillnitz v Nemecku (Kamenická, 2002). Medzi druhy, ktoré najviac podliehajú šľachteniu a kríženiu patria M. liliiflora, M. stellata a M. x soulangeana (Gálová, 2011). Okrem hybridov, ktoré majú priradené platné latinské názvy sa objavujú aj medzidruhové hybridy s druhovým prívlastkom kultivaru (napr. Magnolia 'Picture' M. denudata x M. liliiflora 'Nigra'). Približne 110 kultivarov popisuje vo svojej publikácii Callaway (1994). Samostatné skupiny tvoria hybridy s podobnými vlastnosťami, ktoré boli vyšľachtené niekoľkonásobným krížením rodičovských druhov. Medzi tieto skupiny hybridov patria napr. Freeman hybridy, Gresham hybridy, Jury hybridy a Pickard hybridy (Pickard's selection). Tab. 2 Hybridy s platným latinským názvom (Pardatscher, 1995) taxón Magnolia x brooklynensis Kalmbacher Magnolia x highdownensis rodičovský druh 1 (samičí) Magnolia acuminata Magnolia sieboldii ssp. sinensis rodičovský druh 2 (samčí) Magnolia liliiflora Magnolia wilsonii Magnolia x kewensis Pearce Magnolia kobus Magnolia salicifolia Magnolia x loebneri Kache Magnolia kobus Magnolia stellata Magnolia x proctoriana Rehder. Magnolia salicifolia Magnolia stellata Magnolia x soulangeana Soul.-Bod. Magnolia denudata Magnolia liliiflora Magnolia x thompsoniana C. de Vos Magnolia virginiana Magnolia tripetala Magnolia x veitchii Bean Magnolia campbellii Magnolia denudata Magnolia x wieseneri Carr. Magnolia hypoleuca Magnolia sieboldii 14

15 3 FYTOGEOGRAFIA 3.1 Flórogenéza paleoareál, vývoj a rozšírenie Magnólie patria k najstarším kvitnúcim rastlinám, ktorých fosílie pochádzajú už zo začiatku treťohôr (36 58 miliónov rokov) (Konôpková, 2010). Celá čeľaď prežívala vo vývoji viacero geologických období. Vývojove sa radia už do obdobia kriedy (40 65 mil. rokov), niektorí autori pripúšťajú ich vznik aj skôr. Hojnejšie boli rozšírené v treťohornom paleocéne (65 55 mil. rokov) v teplejšom miernom a subtropickom pásme severnej pologule (Benčať, 2004). Toto tvrdenie potvrdzuje aj Hendrych (1984), ktorý považuje ich pôvodný areál rozšírenia za reliktný. V porovnaní s dnešným výskytom bol vo vrchnej kriede, treťohorách a na začiatku štvrtohôr areál celej čeľade rozšírený takmer po celej severnej pologuli. Vo vrchnom miocéne sa vytvorilo pevninské spojenie medzi Južnou a Severnou Amerikou, predtým oddelených morom, čo umožnilo širšiu možnosť migrácie, a to po vysoko vyvrásnených pohoriach. Druhy rodu Magnolia vzniknuté zrejme na severnej pologuli takto putovali až na južnú pologuľu (Hendrych, 1984). V staršom pleistocéne sa niektoré druhy rodov Liriodendron a Magnolia vyskytovali ešte aj v strednej Európe. Bohatá turgajská kvetena rozšírená v Európe v miocéne a pliocéne sa dá porovnávať s recentnou kvetenou východnej Ázie a severovýchodnej Ameriky. V neogéne však začalo dochádzať ku klimatickým zmenám na celej severnej pologuli, čo spôsobilo vymretie mnohých druhov. Rody Liriodendron a Magnolia preto z Európy počas štvrtohôr úplne vymizli (Hendrych, 1984). Dôsledkom a prejavom rozsiahleho zanikania treťohornej flóry sú početné a rozsiahle disjunkcie. K rodu Liriodendron sa vzťahuje severopacifická disjunkcia paleoklimatického pôvodu. Areály príbuzných druhov, severoamerického L. tulipifera a východoázijského L. chinensis, ktoré sú oddelené Tichým oceánom, sa pôvodne vyskytovali severnejšie a ich areály sa mohli vzájomne dotýkať. Na konci pliocénu až v štvrtohorách boli ale zatlačené viac na juh, čo vzniknutú disjunkcii ešte viac prehĺbilo (Hendrych, 1984). 15

16 3.2 Súčasný prirodzený areál Súčasný prirodzený areál je výrazne disjunktívny. Začína v Severnej Amerike, no chýba v celej Európe a v Ázii. Od Himalájí sa tiahne do juhozápadnej a strednej Číny, odkiaľ preniká ešte južnejšie až do Malajzie. Cez východnú Čínu preniká do Japonska a odtiaľ na Kurilské ostrovy. Z uvedeného možno konštatovať, že ide o veľmi rozsiahly areál rodu Magnolia. Ťažiskom plochy areálu je teda mierne a subtropické, len málo tropické pásmo severnej hemisféry, so silnou koncentráciou na území Číny (Benčať, 2004). Areál rozšírenia rodu Magnolia teda zahŕňa lesnú atlantickú podoblasť východnej časti severnej Ameriky, pásmo tropických lesov strednej Ameriky a čínsko-japonskú podoblasť v Ázii (Hunt, 1998 in Kamenická, 2002). Zemepisne sa areál celkovo rozprestiera medzi 93 západnej geografickej dĺžky v USA a 125 východnej geografickej dĺžky v Japonsku a v rozmedzí severných geografických šírok od 5 v Malajzii až po 50 v USA a Japonsku (Benčať, 2004) Prírodné a klimatické podmienky Výskyt je viazaný na lesy mierneho pásma v USA a hlavne subtropického pásma v Číne; zriedka v tropickom pásme v nadmorských výškach do m n. m. v Číne a Japonsku, v Himalájach až do m n. m. (Benčať, 2004). Podľa Kamenickej (2002) rastú magnólie v prírode prevažne v spoločenstve s listnatými a ihličnatými drevinami v miernych klimatických pásmach. Priemerné absolútne minimum sa tu pohybuje od 0 C do -15 C, zriedka -20 C. Počet dní s priemernou dennou teplotou nad 5 C dominuje v juhovýchodnej časti USA dní, v Himalájach trvá dní, v oblasti Číny dní a v Japonsku približne 250 dní. Ročné zrážky sa v severoamerickej časti areálu pohybujú od 700 do 1100 mm, v Himalájach mm, v Číne mm a v Japonsku v rozmedzí 800 až 2000 mm (Benčať, 2004). Väčšina druhov rastie vo vlhkých, dostatočne presvetlených údoliach, ale aj priamo na brehoch riek. Magnolia virginiana sa prirodzene vyskytuje aj na barinatých terénoch nížin. Najčastejšie rastú v lesných porastoch. Neznášajú dlhodobé zatienenie alebo ho znášajú len do začiatku prvého kvitnutia. Prevládajú mierne kyslé (ph 6-5), dostatočne vlhké, prevzdušnené a teplé pôdy. Neznášajú vápenité a suché, ale ani močaristé pôdy, hoci často rastú aj v okolí riek (Benčať, 2004). 16

17 Tibor Benčať konštatuje, že magnólie sú druhy jednoznačne ekologicky náročné, a to na teplo, svetlo, vlhkosť i kvalitu pôdy. Tropické druhy ako vyslovene termofilné sú preto okrem subtrópov nevhodné pre introdukciu do chladnejších oblastí (Benčať, 2004). 3.3 Introdukcia v Európe a na území Česka a Slovenska Introdukciou drevín rozumieme zavedenie určitého druhu do nového areálu s cieľom obohatiť pestovaný sortiment pôvodných taxónov. Úspešnosť introdukcie je daná stupňom aklimatizácie introdukovaného druhu, čo súčasne ovplyvňuje aj jeho uplatnenie v sadovníckych a krajinárskych úpravách (Machovec, 1982). František Benčať vymedzuje pre územie Česka a Slovenska v rámci introdukcie cudzokrajných drevín 5 fáz. Prvointrodukcia druhov čeľade Magnoliaceae začala v 16. a 17. storočí s rozvojom dopravných možností a so zakladaním botanických záhrad. Táto fáza všeobecnej botanickej introdukcie zaznamenala všeobecný príliv severoamerických druhov do Európy. Ako prvý z Magnoliaceae bol do Európy introdukovaný druh Liriodendron tulipifera v roku 1663 (Benčať, 1982). Pardatscher na rozdiel od Benčaťa uvádza, že L. tulipifera bol do Anglicka privezený v rozmedzí rokov 1637 a 1654 Johnom Tradescantom (Pardatscher, 1995). V Čechách bol podľa Benčaťa (1982) zavedený do kultúry v roku 1782, na Slovensko o niečo neskôr, v Je zaujímavé, že Svoboda (1981) uvádza pre Čechy až rok 1865, miesto prvej introdukcie Hlubokú. Osvietenstvo a rozmach cestovania v 18. a 19. st. predstavuje fázu parkovníckej introdukcie, ktorá priniesla do Európy najbohatší sortiment cudzokrajných druhov. V tomto období bola založená väčšina zámockých parkov, ktoré sú dodnes obrazom bohatého sortimentu vtedajšej doby. V 18. storočí pokračovala introdukcia severoamerických druhov, konkrétne pre nás dôležité Magnolia acuminata, M. tripetala a v 1732 aj M. grandiflora. Začiatok introdukcie ázijskej dendroflóry je datovaný ku koncu 18. storočia druhom M. denudata, v 19. st. pokračovala druhmi M. hypoleuca v 1818 a M. kobus v Od roku 1880 je známe pestovanie druhu M. x soulangeana (Benčať, 1982). Gardiner uvádza, že do Európy bol z magnólií ako prvý introdukovaný ázijský druh Magnolia denudata v 1789, ďalšou bola M. liliiflora v 1790 (Gardiner, 2000). Tibor Benčať uvádza navyše M. stellata privezenú do Európy v 1868, stálezelené M. coco v 1870 a M. delaway v 1899, z amerických opadavú M. pyramidata v 1835 (Benčať, 2004). 17

18 Posledná fáza komplexnej vedecky riadenej introdukcie trvá od začiatku 20. storočia až do dnes. Rozvíjajú ju predovšetkým botanické záhrady, výskumné ústavy a vedecké inštitúcie (Benčať, 1982). Táto dendrologicko-botanicko-vedecká introdukcia je v podstate sústredená už len na vedecké štúdium východoázijských magnólií subtrópov aj trópov z aspektu ich dôkladného preštudovania za účelom taxonomického, ekologického a genetického usporiadania. Môžeme sem zaradiť do Európy introdukovanú M. cordata v 1903, M. macrophylla v rozmedzí rokov a M. ashei v (Benčať, 2004). 3.4 Rajonizácia pestovania v klimatických podmienkach Česka a Slovenska Väčšina magnólií, ktoré rastú v našich klimatických podmienkach patrí k opadavým druhom. Úspešnosť ich pestovania závisí predovšetkým od správnej voľby stanovišťa, ale aj od kvalitného výsadbového materiálu a správneho ošetrenia rastlín (Konôpková, 2010). Ak porovnáme prírodno-ekologické podmienky areálu rodu Magnolia s prírodnými podmienkami jeho kultúrneho areálu v Európe vidíme, že najpriaznivejšie podmienky pre ich rast sú predovšetkým v južnom Anglicku, ktoré má najlepšie tepelno-vlahové pomery oproti ostatným vnútrozemským krajinám Európy (Benčať, 2004). Domáci autori uvádzajú nasledovné, ktoré sú u nás úspešné v pestovaní: Tab. 3 Rajonizácie podľa Scholza* (Machovec, 1982) a Benčaťa** (1982) Taxón Rajonizácia podľa Scholza* výrobné typy I. II. III. Klimatická oblasť pestovania v SR** Liriodendron tulipifera b, c, d a, b, c, d a, b A,B Magnolia acuminata b, d b, c, d b, c, d A,B M. kobus b, d b, d b A,B M. hypoleuca b, d b A,B M. tripetala b, d b A,B M. denudata b b A M. x soulangeana b b A,B Scholz pre všetky uvedené druhy Magnoliaceae navyše uvádza vlhký typ stanovištia (Machovec, 1982). 18

19 Výrobné typy (Scholzova rajonizácia): I. kukuričný nadmorská výška do 200 m n. m., priemerná ročná teplota nad 9 C, priemer ročných zrážok pod 500 mm. II. repársky nadmorská výška od 200 do 350 m n. m., priemerná ročná teplota 8-9 C, priemerné zrážky mm. III. zemiakový nadmorská výška od 350 do 500 m n. m., priemerná ročná teplota 6,5-9 C, priemerné zrážky mm. Výrobné podtypy: a piesčité s dostatkom vápnika b hlinité c ílovité d s vysokou hladinou podzemnej vody Klimatická charakteristika oblastí (Benčať, 1982): A teplá oblasť počet letných dní (nad 25 C) v roku nad 50, výšky do 500 m n. m. Vhodná na pestovanie exotických, teplomilných a vlhko nenáročných drevín. B mierne teplá oblasť počet letných dní v roku pod 50, nadmorská výška m n. m. Ešte vhodná oblasť pre pestovanie mnohých exotov s výnimkou výrazne teplomilných drevín. 19

20 4 ŠIRŠIA CHARAKTERISTIKA VYBRANÝCH TAXÓNOV Jednotlivo hodnotené sú iba najznámejšie a u nás najotužilejšie druhy. Nasledujúca kapitola podáva obšírnejší popis jednotlivých druhov, ktoré sú u nás najotužilejšie a najviac rozšírené. Okrem latinského názvu je uvádzaný aj slovenský podľa publikácie Slovenské botanické názvoslovie (Červenka, 1986). Z najdôležitejších vlastností boli vybraté habitus, ekologické vlastnosti a použitie v ZKT. Ako nevyhnutnosť pre dnešnú sadovnícku prax považujeme výpočet najpoužívanejších kultivarov. Kapitola je doplnená o vlastnú fotodokumentáciu, ktorá sa nachádza v prílohách. 4.1 Rod Liriodendron L Liriodendron tulipifera L. ľaliovník tulipánokvetý Pôvod: východná časť USA, od Atlantiku do vnútrozemia. Prevažne v nížinách pod 300 m; v Apalačskom pohorí až do 1500 m n. m. (Benčať, 1982). Habitus: Mohutnejší, okolo 30 m vysoký strom s široko rozložitou alebo kužeľovitou korunou (Hieke, 1978). Statný strom s pretiahlo vajcovitou alebo valcovitou korunou na obryse nepravidelnou a riedkou. Listy dlhostopkaté, dlhé cm, trojlaločnaté, ich stredný lalok je lýrovito vykrojený (Kavka, 1997). Na jeseň sa sfarbuje do tmavožlta až červenohneda (Pardatscher, 1995). Kvety sú tulipánovité, 5 cm veľké so šiestimi korunnými lístkami a tromi svetlozelenými kališnými lístkami ohnutými dovonka. Korunné lístky sú zvonku zelenožlté, vnútri oranžovožlté s oranžovým pruhom okolo kvetu (Pardatscher, 1995). Rozkvitajú v máji až v júni, v olistení sa strácajú a nápadné sú iba pri pohľade zblízka. Kmeň je vysoký, rovný, kôra mierne drsná, svetlohnedá, v rokoch sa mení pozdĺžne rozpraskanú tmavošedú borku. U nás rastie spočiatku pomaly (Hieke, 1978). Hnedozelené plody sa podobajú suchému kvetu. Nažky vypadávajú až na jar (Kavka, 1995). Veľmi výstižne sa k tejto téme vyjadruje Polívka (1908): Listy i květy jeho jsou od listův a květů jiných stromů tak odchylné, že se dle nich strom pozná na první pohled. Veliké, střídavé, dlouze řapíkaté listy mají totiž čepel rozeklánu ve 3 laloky a to tak, že prostřední lalok jest největší, skoro čtverhranný a při tom v rozích protažen v úzké cípy. Květy, zvíci velikých tulipánů, skládají se z 3listého, 20

21 nazpět ohrnutého kalichu, z 6-8 zelenavě žlutých, na spodu obyčejně oranžových plátků korunních, z četných tyčinek a z četných semeníků. Jsa domovem v Sev. Americe, lilijovník sází se pro okrasu někdy i v našich sadech. Ekológia: Je svetlomilný, znáša dobre aj mierne pritienenie okolitým porastom. Na teplotu nie je príliš náročný. Je vďačný za dostatočnú alebo vyššiu vlhkosť vzduchu (Hieke, 1970). Pekné exempláre sa vyvinú hlavne v chránenejšej teplej polohe v hlbokej, ťažšej, primerane vlhkej a živnej pôde. Ideálne sú náplavy, vyšší obsah vápniku znáša zle. Netrpí obhrýzaním zvieratami (Hieke, 1978). Má rád vlhké, hlboké pôdy, kyslé alebo alkalické, slnko alebo polotieň. Plne mrazuvzdorný (Pardatscher, 1995). Mrazuvzdornosť: polohy I, II a III (Hieke, 1978). Použitie v ZKT: vyložená solitéra pre väčšie parkové úpravy, vydrží aj mestské a zafajčené ovzdušie (Hieke, 1978). Tiež do skupín, ako doplnková drevina (Krejčiřík, 2012). Uplatní sa v mestskom stromoradí v 8-10 m širokých uliciach (Kavka, 1969). Kultivary: 'Aureomarginatum' (žlto lemované listy a slabší vzrast), 'Compactum' (zakrslý, takmer guľovitého vzrastu), 'Crispum' (listy širšie než dlhšie, hlboko vrúbkovane rozseknuté a rôzne zvlnené), 'Fastigiatum' (vzrast prísne kužeľovitý), 'Integrifolium' (juvenilná forma s celistvými nelaločnatými listami, Obr. 1), 'Obtusilobum' (listy na báze zaoblene laločnaté) (Hieke, 1994). Fotodokumentácia: Obr Obr. 1 Listy Liriodendron tulipifera 'Integrifolium' v zámockých parkoch (Hieke, 1984 a 1985) Hrochův Týnec Chudenice Nový Světlov 21

22 4.2 Rod Magnolia L Magnolia acuminata L. magnólia končistolistá Pôvod: Severná Amerika (Gardiner, 2000), svahy Apalačského pohoria a južný cíp provincie Ontario (Kavka, 1995). Habitus: Stredne vysoký, pravidelne vetvený strom s pyramidálnou vajcovitou korunou. Listy cm dlhé, oválne, na konci špicaté, kvety tulipánovité. Prvýkrát kvitne vo veku 25 rokov, koncom mája až v júli počas olistenia. Kvety sú jednotlivé na koncoch vetvičiek, 5-7 cm veľké, zelenožlté, modrozelené, nenápadné. Plody sú výrazné, ale v bohatom olistení málo nápadné. Dužnaté ružovočervené súplodie je 6-8 cm dlhé a uvoľňuje tmavočervené semená visiace na bielych nitkách. Na strome drží do septembra až októbra (Kavka, 1995). Svoje ľudové meno uhorkový strom si získal podľa tvaru a farby mladých plodov, ktoré sú zložené v šiške (Böhm, 1985). Ekológia: Celkovo nenáročný strom, z magnólií je najodolnejšia. Znáša mierne pritienenie a mestské prostredie. Vyžaduje dostatok vlahy a kyslý substrát (Kavka, 1995). Mrazuvzdornosť: Plne otužilá. Kavka (1995) uvádza, že vydržala aj prudké mrazy v Výrobný typ II (Krejčiřík, 2012). Použitie v ZKT: Solitéra do trávnika, na okraj skupín, stromoradia v meste. Vyniká krásnym olistením (Kavka, 1995). Kultivary: var. subcordata (veľký ker s kompaktnou guľovitou korunou. Kvitne žlto na jar s rašením listov a potom ešte raz skoro na jeseň), 'Variegata' (listy výrazne bielo pestré, škvrnité a čiarkované) (Kavka, 1995). Fotodokumentácia: Obr Magnolia denudata Desr. magnólia holá Pôvod: centrálna Čína (Gardiner, 2000), juhovýchodná Čína (Benčať, 2002). Habitus: opadavý strom, niekedy len ker 3-6 (15) m vysoký. Borka je hnedá až svetlo-hnedá, neskôr slabo rozpraskaná. Terminálny púčik je žlto plstnatý. Vzpriamené kvety sú otvorené pohárikovité, okvetie sa skladá z 9 lupienkov. Kvitne zavčasu pred 22

23 rašením listov, u nás v apríli až máji (Benčať, 2002). Opakvajcovité listy sú 15 cm, na rube jemne plstnaté. Biele kvety 7,5-10 cm veľké voňajú po citrónoch. Vo farbe a veľkosti kvetu je variabilná, západné formy môžu byť ružové alebo slabo ružové. Plodom je hnedá šiška 12,5 cm dlhá so svietivými červenými semenami (Gardiner, 2000). Dozrieva v júli až septembri (Benčať, 2002). Ekológia: vlhké pôdy, bohaté na humus, kyslé až neutrálne (Benčať, 2002). Mrazuvzdornosť: výrobný typ II (Krejčiřík, 2012). Použitie v ZKT: dôležitý druh pre šľachtenie, jeden z rodičov M. x soulangeana (Benčať, 2002). Fotodokumentácia: Obr Magnolia hypoleuca Sieb. et Zucc. magnólia vajcovitolistá Pôvod: Japonsko (Kavka, 1995). Habitus: strom s jedným kmeňom a oválnou korunou. V menej priaznivých podmienkach niekoľko kmenný košatý strom. Listy sú cm dlhé, široko opakvajcovité, na spodku modrobiele, na vrchnej strane šedozelené, zhlúčené na koncoch letorastov. Na jeseň sa sfarbuje do oranžovo-fialovo-hnedej s modrobielym rubom. Prvýkrát kvitne vo veku 20 rokov v júni až júli. Biele, široko roztvorené, leknu podobné kvety sú cm veľké, silne vonné, s červenými tyčinkami a piestikmi. Plody sú nápadné červené, dužnaté, cm dlhé šiškovité súplodia s čiernymi semenami, ktoré pri dozrievaní visia na dlhých nitkách (Kavka, 1995). Ekológia: Vyžaduje teplejšie, chránené stanovištia v mierne pritienených polohách. Znáša zápoj, zatienenie aj mestské prostredie. Odolná proti mrazu (Kavka, 1995). Mrazuvzdornosť: výrobné typy I a II (Kavka, 1995). Použitie v ZKT: solitéra zaujímavá po celú sezónu, vysádza sa v parkoch v trávnikovej ploche ale aj pred budovami v meste (Kavka, 1995). Fotodokumentácia: Obr. 25 (Obr Magnolia hypoleuca x tripetala) 23

24 4.2.4 Magnolia kobus DC. magnólia japonská Pôvod: lesy severného Japonska (Kavka, 1995). Habitus: Menší až stredný strom spočiatku pyramidálny, neskôr široko rozložitý až 23 m vysoký (Gardiner, 2000). Listy 6-15 cm dlhé, vrchná strana sýto zelená, na rube svetlozelená. Opadáva v októbri (Kavka, 1995). Púčiky sú výrazné, ochlpené (Gardiner, 2000). Kvet je zložený z troch krátkych opadavých kališných plátkov a 6-9 bielych až slabo ružových korunných lístkov (Krejčiřík, 2012). Prvýkrát kvitne vo veku rokov v apríli až máji. Po 20 rokoch kvitne bohato a je kvetmi takmer obsypaný. Kvitne pred olistením, kvety sú umiestnené jednotlivo na koncoch vetvičiek, vzpriamené, cm veľké, biele, pohárikovito roztvorené, vnútri ružové. Súplodie je 10-15cm dlhé, nesymetrické a často pokrútené, zafarbuje sa na červeno (Kavka, 1995). Ekológia: Žiada dostatok vlahy, odolná proti mrazu, znáša mestské klíma a mierny zápoj (Kavka, 1995). Dobre rastie v rozličných typoch pôd vrátane tých s alkalickým ph. Nedarí sa jej v suchej plytkej pôde (Gardiner, 2000). Mrazuvzdornosť: výrobný typ II (Krejčiřík, 2012). Kvety sú citlivé na mráz. Prvé vyrašenie začína ešte v zimnom období, preto mráz do -3 C môže mať ničivé následky, kedy biele kvety zhnednú (Gardiner, 2000). Použitie v ZKT: Krásna solitéra, popredie skupín listnáčov a uličné stromoradia v mestách. Často rodič krížencov (Kavka, 1995). Semenné výpestky sa často používajú ako podnož v škôlkarstve (Gardiner, 2000). Kultivary: var. borealis (dorastá 15 m, je otužilejšia) (Krejčiřík, 2012). Fotodokumentácia: Obr Magnolia liliflora Desr. magnólia ľaliokvetá Pôvod: východná a stredná Čína (Gardiner, 2000). Habitus: dorastá 3 m (Krejčiřík, 2012). Stredne veľký krík s otvoreným habitom. Tmavozelené listy sú elipsovité až opakvajcovité do 18 cm. Spočiatku na rube ochlpená, v strede vegetácie sa ochlpenie stráca a chĺpky sú viditeľné len pri stredovom rebre. Kvety veľké cm ružové až tmavo fialové, 6 vnútorných lístkov spočiatku drží 24

25 vázovitý tvar, 3 vonkajšie lístky sú menšie, kalíškovité sfarbené do fialova až hneda. Kvitne dlhú dobu počas apríla a mája. Sporadicky sa kvety objavujú v neskorom lete (Gardiner, 2000). Plodstvo podlhovasté (Mareček, 1997). Ekológia: vyžaduje zatienené miesta, vlhké pôdy s neutrálnou až kyslou reakciou (Kamenická, 2002). Mrazuvzdornosť: chúlostivá (Krejčiřík, 2012). Použitie v ZKT: Často sa používa pri krížení s druhmi M. acuminata, M. denudata, M. kobus a M. grandiflora. Pre zaujímavú farbu kvetov je vyhľadávaným druhom, ktorý sa pestuje ako solitér v botanických záhradách, parkoch a arborétach (Kamenická, 2002). Kultivary: 'Gracilis' (menší krík, listy drobnejšie, kvety červeno purpurové) (Mareček, 1997), 'Nigra' (najtmavšia odroda, do záhrad v Japonsku zavedená v Kompaktnejší vzrast, dlhé sýto purpurové kvety drží pomerne dlho) (Böhm, 1985), 'Susan' (kvety cm široké, púčiky a okvetné lístky červeno purpurové), 'Trewithen' (kvety až 12 cm dlhé, zvonku temne karmínové, vnútri jemne ružové s tmavými žilkami) (Mareček, 1997). Fotodokumentácia: Obr Magnolia stellata Maxim. magnólia hviezdokvetá Pôvod: Japonsko, ostrov Honšú. (Gardiner, 2000). Východná Ázie (Krejčiřík, 2012) Habitus: Pomaly rastúci, husto vetvený krík dosahujúci 6 m. Listy sú elipsovité až opakvajcovité, kvety veľké 7-10 cm, vonné, kvitnú na bezlistých vetvách. Počet okvetných lístkov sa pohybuje v rozmedzí 12 až 40. Farba biela alebo krémová, niekedy môže byť púčik pri otváraní slabo ružový. Prvý krát kvitnú vo veku 18 mesiacov (Gardiner, 2000). Letorasty sú mäkko ochlpené, mladé konáriky majú hladkú lesklú orechovo-hnedú kôru. Púčiky sú relatívne drobné, strieborne plstnaté, kvetné púčiky majú veľmi dlhé strieborné ochlpenie Kvitne medzi prvými magnóliami, u nás najčastejšie v marci až apríl. Plodstvo je malé, spočiatku červené, neskôr hnedé, často opadá ešte pred plným dozretím v júni až septembri (Benčať 2002). Krejčiřík (2012) uvádza výšku 2-3 m, tvar guľovitý až vajcovitý, počet okvetných plátkov kvetu 12 až 15, list štíhly, kopijovitý. 25

26 Ekológia: výslnie. Najlepšie sa jej darí v kyslej pôde, v alkalickej potrebuje pravidelné mulčovanie (Gardiner, 2000). Mrazuvzdornosť: výrobný typ II (Krejčiřík, 2012). Použitie v ZKT: jedna z najpopulárnejších magnólií do menších záhrad. Má veľa kultivarov a hybridov (Benčať, 2002) Kultivary: 'Centennial' (vyšľachtený v 1972, pomenovaný k výročiu Arnold Arboretum) (Gardiner, 2000), 'Rosea' (púčiky ružovo červené, lístky vnútri väčšinou biele, neskôr celý kvet biely), 'Royal Star' (kvety čisto biele s korunnými lístkami), 'Rubra' (korunných lístkov 15, purpurovo červené), 'Waterlily' (vzrast vzpriamenejší, púčiky ružové, rozkvitnuté kvety biele) (Mareček, 1997). Fotodokumentácia: Obr Magnolia tripetala L. magnólia trojlupienková Pôvod: východné až severovýchodné oblasti Ameriky (Kamenická, 2002) Habitus: dorastá 12 m výšky, často tvorí mnohokmene. Má jedny z najväčších listov z magnólií, dlhé 50 cm a široké 25 cm (Gardiner, 2000). Tzv. dáždnikový strom. Smotanovo biele kvety majú 180 až 250 mm v priemere a nepríjemne voňajú (Böhm, 1985). Má širokú korunu s veľkými listami, ktoré sú cm dlhé, cm široké (Kamenická, 2002). Plodstvo ružové, 10 cm dlhé (Mareček, 1997). Ekológia: odolný druh, dobre rastie na priepustných stredne ťažkých hlinitých pôdach s dostatočnou vlhkosťou, na svetlom stanovišti (Kamenická, 2002). Mrazuvzdornosť: výrobné typy I a II (Machovec, 1982). Použitie v ZKT: zo sadovníckeho hľadiska druh málo významný. Vhodná pre miesta s obmedzeným priestorom. Výrazná solitéra s hrubou textúrou (Gálová, 2011). Kultivary: 'Bloomfield' (listy 70 cm dlhé a 30 cm široké, kvety väčšie než čistý druh), 'Woodlawn' (vyznačuje sa 12 cm veľkým a 5 cm širokým plodstvom) (Pardatscher, 1995). Fotodokumentácia: Obr. 41 (Obr Magnolia hypoleuca x tripetala) 26

27 4.2.8 Magnolia x loebneri Kache magnólia Loebnerova Pôvod: Magnolia kobus x Magnolia stellata Habitus: dorastá 5 m. Koruna široko vajcovitá, hustá. Kvet zložený z 3 malých, zelených kališných plátkov a 9-12 hviezdicovito roztvorených korunných plátkov. List kopijovitý, štíhly, pretiahnutý (Krejčiřík, 2012). Listy tmavo zelené, na jeseň zlatohnedé. Kvitne v apríli a máji bielymi, vonnými kvetmi (Gálová, 2011). Ekológia: rastie v priepustných, humóznych pôdach s dostatočným obsahom živín, znáša priemyslové oblasti. Uprednostňuje plné slnko (Gálová, 2011). Mrazuvzdornosť: domáci autori neuvádzajú. Použitie v ZKT: vo všetkých typoch záhrad, najmä v malých záhradkách. Vysádza sa ako solitéra, zo sadovníckeho hľadiska málo významná (Gálová, 2011). Kultivary: 'Leonard Messel' (bujný vzrast, korunné lístky obkopijovité, asi 7 cm dlhé, zvonku ružové, znútra biele) 'Merrill' (kvety s 15 lístkami, väčšie ako u M. stellata) (Mareček, 1997). Fotodokumentácia: Obr Magnolia x soulangeana Soul. Bod. magnólia Soulangova Pôvod: Magnolia denudata x Magnolia liliiflora Habitus: široko rozložitý košatý ker do 6 m. Riedko vetvený, s veľkými listami. Listy rašia až po odkvitnutí, cm dlhé. Na líci matne zelené, na rube sivozelené, slabo chĺpkaté. Kvitne pred olistením v marci až apríli. Kvety sú jednotlivé, cm veľké, široko zvonkovité, biele alebo v rôznych odtieňoch ružovej s tmavším pruhom na vonkajšej strane (Kavka 1974). Kvet guľovitý alebo pohárovitý veľký 7-10 cm; zložený z 9 okvetných plátkov. Pôvodom kališné okvetné plátky sú kratšie, asi do 2/3 ostatných (Krejčiřík, 2012). Zelené šiškovité plodstvo sa na jeseň sfarbuje do hneda a uvoľňuje veľké čierne semená visiace na nitkách (Kavka 1974). Ekológia: výslnie (Kavka 1974). Odolná voči znečisteniu a suchu, vyžaduje pôdy s mierne kyslou reakciou (Kamenická, 2002). 27

28 Mrazuvzdornosť: výrobný typ I (Krejčiřík, 2012). Použitie v ZKT: solitéra pre domáce záhrady (Kavka 1974). Kultivary: 'Alba Superba' (jedna z najlepších bielo kvitnúcich odrôd), 'Alexandrina' (známa odroda so silným vzpriameným vzrastom a veľkými bielymi kvetmi s purpurovým nádychom), 'Amabilis' (vynikajúca odroda, pripomína M. denudata. Kvety krásne tvarované, biele, s ľahkým ružovým nádychom), 'Lennei' (vypestovaná v Taliansku okolo roku Veľké pohárovité kvety sú ružovo purpurové), 'Speciosa' (neskoršie kvitnúca odroda s množstvom takmer bielych kvetov s ružovými pruhmi) (Böhm, 1985), 'Burgundy' (kvety temne purpurovo červené, veľmi rané), 'Rustica Rubra' (podobný 'Lennei', ale kvety menšie, pohárovito otvorenejšie, na vonkajšej strane ružovo červené, vnútri biele), 'Verbanica' (vnútorné 3 kališné lístky úzko remeňovité, na vonkajšej strane ružové. Kvitne neskoršie) (Mareček, 1997). Fotodokumentácia: Obr

29 5 POUŽITIE V ZKT 5.1 Zhodnotenie vlastností z hľadiska ZKT Magnólie ako okrasné dreviny sú už dlho predmetom záujmu. V Japonsku a v Číne sa pestujú ako kultúrny strom symbol úprimnosti a krásy (Hofman, 1969). Medzi vlastnosti dôležité pre záhradno-krajinársku tvorbu môžeme zaradiť vlastnosti ekologické, pestovateľské kompozičné a ostatné (Pejchal, 2011) Ekologické vlastnosti Svetelné a tepelné podmienky: Magnólie sú pomerne náročné na pestovanie. Pre dobrý rast vyžadujú teplé a slnečné polohy chránené pred mrazmi, studenými a vysúšajúcimi vetrami, ranným zimným a jarným slnkom. Najlepšie im vyhovujú záveterné miesta v blízkosti budov alebo kulís stromov, juhovýchodných až západných expozícii (Konôpková, 2010). Podľa Kavky (1995) sú odolné proti mrazu Liriodendron tulipifera, Magnolia acuminata a M. kobus. Magnolia x soulangeana veľmi často namŕza. Obr. 2 (vľavo) Poškodenie plodstva mrazom u M. x soulangeana (Brno ) Obr. 3 (vpravo) Namrznutý kvet M. x loebneri (Lednice ) 29

30 Pôdne podmienky: Pôda by mala byť výživná, hlinitá. Vápno neznášajúce sú druhy Magnolia denudata, M. fraseri, M. liliiflora, M. hypoleuca, M. salicifolia a M. tripetala. Najlepšie sú pôdy neutrálne, priepustné, ktoré však držia vlhkosť (Walter, 1984). Magnólie potrebujú pôdy bohaté na živiny, skôr ľahké, priepustné, humózne, nie vápenaté, ktoré držia vlhko a majú slabo kyslú až neutrálnu pôdnu reakciu (ph 5,5-6,5). Suché alebo trvalo zamokrené pôdy neznášajú (Konôpková, 2010). L. tulipifera potrebuje vlhkú, hlbokú, výživnú pôdu, najlepšie piesčito-humóznu, hlinitú alebo náplavy bez vyššieho obsahu vápniku. Pôdna reakcia má byť kyslá až slabo alkalická. Pokiaľ korene nedosiahnu podzemnú vodu, môže škodiť dlhšie obdobie sucha (Walter, 1984). Znášanlivosť mestského a znečisteného prostredia: Mestské prostredie znášajú ľaliovníky celkom dobre (Walter, 1984). Kavka (1995) uvádza, že Liriodendron tulipifera znáša mestské prostredie len podmienene. Magnólie radí medzi druhy, ktoré mestské prostredie znášajú. Benčať radí medzi dreviny dosť odolné, vhodné na výsadbu v priemyselných oblastiach alebo mestách so značne znečisťovaným ovzduším druh Magnolia hypoleuca. Jedná sa najmä o plynné exhaláty, konkrétne SO 2 (Benčať, 1982) Pestovateľské vlastnosti Pejchal (2011) radí medzi pestovateľské vlastnosti presadzovateľnosť, výmladnosť a odnožovanie, poškodzovanie zverou a odolnosť voči chorobám a škodcom. Sú to vlastnosti, ktoré sa uplatňujú pri výsadbe alebo výseve drevín na stanovište a pri ich následnom pestovaní. Liriodendron tulipifera je monopodiálne sa vetviaci strom so široko elipsovitou korunou, ľahko vytvárajúci priebežný kmeň. Ak je tento kmeň poškodený alebo zničený, je nutné ho okamžite nahradiť iným terminálom, inak sa rast prenesie na postranné kostrové vetvy, ktoré sa potom v starobe vlastnou váhou ľahko odlamujú. Nevyžaduje pravidelný rez. Občas možno v korune spozorovať proventálne výhony, ktoré ju zahusťujú. Tie je lepšie citlivo vybrať a niektoré odstrániť. Rez možno vykonávať po celý rok (Kolařík, 2003). Tvorí množstvo pňových výmladkov a významné množstvo kmeňových a koreňových výmladkov po uvoľnení zo zápoja (Pejchal 2011). 30

31 Walter (1984) naproti tomu uvádza, že ľaliovník neznáša zmladzovanie, pretože nemá adventívne púčiky a po zmladení časť koruny vôbec neobrazí. Magnólie všeobecne sú málo vetvené stromy alebo kry so širokými korunami. Vetvenie je sympodiálne. Napriek dobrej regeneračnej schopnosti znášajú rez veľmi zle, rovnako ako presádzanie. Preto rez uplatňujeme len v tých najnutnejších prípadoch, a to len v období vegetácie, kedy na rez môže jedinec bezprostredne reagovať. Dôvodom je ich pomerne mäkké drevo, ktoré rýchlo podlieha rozkladu (zlá kompartmentalizácia). U väčších rán sa tak vytvárajú otvorené dutiny (Kolařík, 2003). Výmladnosť z báze vetví a koreňového krčku po hlbokom zrezaní nadzemnej časti je menej vyvinutá (Pejchal, 2011). Zmladzovanie starších exemplárov neprichádza do úvahy, pretože sa na starom dreve magnólií neprebudí dostatok adventívnych púčikov. Len po prípadnom mrznutí musíme zrezať vetvy až na zdravé drevo. Môžeme ich zapestovať výchovným rezom (Walter, 1984). U kríkovitého druhu M. x soulangeana len veľmi ťažko vypestujeme korunu s priebežným kmeňom, je preto nutné sledovať vznik tlakových vetvení (Kolařík, 2003). Obr. 4 Vznikajúca dutina na kmeni Magnolia kobus (Zvolen ) Obr. 5 Kmeňová výmladnosť u Magnolia kobus (Zvolen ) 31

32 Výsadba a presadzovanie: Najvhodnejšia doba pre vysádzanie L. tulipifera je pri počiatku rašenia. Všetky veľkosti vysádzame so zemným balom. Menšie veľkosti môžeme pri jarnom dobývání a bezodkladnej výsadbe vysádzať aj ako prostokorenné výpestky. Pri preprave musíme korene dobre chrániť pred zasychaním, plesnivením a pomliaždením (Walter, 1984). Guľovitý koreňový systém a hrubé mäsité korene spôsobujú, že L. tulipifera sa presadzuje obtiažne (Pejchal, 2011). Magnólie rovnako ako Liriodendron majú korene hrubé a mäsité (Pejchal, 2011). Napriek tomu sú veľmi krehké a citlivé na mechanické poškodenie, ako aj na vysušenie, preto je dôležité, aby sa vysádzali sadenice s koreňovými balom, alebo kontajnerované (Konôpková, 2010). Vhodná doba výsadby pre všetky druhy Magnolia sp. je na začiatku rašenia. Výpestky s pevným zemným balom alebo z kontajnerov môžeme presádzať aj v skoršej jeseni, pokiaľ je pôda ešte teplá a pokiaľ misy po výsadbe pokryjeme okolo rastlín dostatočnou vrstvou rašeliny, humóznym kompostom alebo lístím. Ak sú baly preschnuté, ani po dôkladnej zálievke neprijímajú vodu a rastliny aj v rozbahnenej výsadbovej jamke uschnú. Preschnuté baly postavíme na 2 až 3 hodiny do vody, aby nasiakli. Napriek tomu sa ešte presvedčíme, či sú korene zdravé, nescvrknuté, či nehnednú alebo nečernejú (Walter,1984). Spôsoby rozmnožovania: Druhy rodu Magnolia L. rozmnožujeme generatívne semenom a vegetatívne potápaním, očkovaním Forkertovým spôsobom alebo rezkovaním či odrezkami z narýchlených materských rastlín. Okrem toho sa využívajú aj metódy in vitro cez indukciu axilárnych výhonkov, tvorbou adventívnych púčikov alebo výhonkov a somatickou embryogenézou. Semená magnólií sa musia ihneď po dozretí zberať a stratifikovať. Môžeme ich vysievať v skleníku aj po zbere v októbri až v decembri. Do voľnej pôdy vysievame v máji. Semenáčiky vzchádzajú v skleníku za 14 dní a v prvom roku dorastajú do výšky cm. Na jeseň ich nevyberáme, ale chránime pred mrazmi. Presádzame až na jar v treťom roku so skrátením koreňov (Konôpková, 2010). Krovité magnólie rastú z vyzretých bylinných odrezkov za použitia stimulátorov. Môžu sa tiež vrúbľovať v zime pod sklom na podnože zakorené v hrnkách. Pre silne rastúce magnólie sa ako podnož používa M. acuminata, pre slabšie rastúce M. kobus (Hurych, 1995). 32

33 Liriodendron tulipifera sa množí výsevom semena hneď na jeseň po zbere alebo na jar po stratifikácii, prípadne množením odrezkami alebo vrúbľovaním na ľahko narašené semenáče v skleníku vo februári a v marci (Hieke, 1978). Choroby a škodcovia: Občasný výskyt chlorózy u Magnolia sp. a L. tulipifera spôsobuje nedostatok mangánu ako dôsledok nadbytku vápniku v pôde (Walter, 1984). Walter (1984) ďalej uvádza, že L. tulupifera je po výsadbe potrebné zabezpečiť proti okusu. Iní autori (Hieke, 1879; Kavka, 1995) naopak uvádzajú, že obhrýzaním zvierat netrpí. Inými škodcami a chorobami podľa Waltera (1984) ľaliovníky netrpia. Brickell (2003) uvádza ku chorobám a škodcom L. tulipifera škvrnitosť listov a verticíliové vädnutie, k magnóliám všeobecne náchylnosť na nektriové usychanie konárov a puklice. Juhásová naopak menuje konkrétnych pôvodcov hubových ochorení: ochorenia u L. tulipifera spôsobujú Gloeosporium liriodendri a Rhytisma liriodendri; magnólie trpia škodcami Phyllosticta magnoliae, Glomerella cingulata, Colletotrichum magnoliae a Macrosporium cladosporoides (Juhásová, 2002) Kompozičné vlastnosti Medzi kompozičné vlastnosti radí Pejchal (2011) dĺžku života, rýchlosť rastu, architektúru (štruktúru) koruny, tvar (habitus), textúru, farbu, vzhľadovo zaujímavé časti, vôňu, zvuk, socio-kultúrny význam a premenlivosť. Podobne Machovec (1982) rozlišuje vzhľadové, na prvý pohľad viditeľné vlastnosti, a to veľkosť, tvar, textúra, farba, premenlivosť v priebehu roka a celoživotného vývoja dreviny. Z hľadiska priestorovo-funkčného členenia drevín v sadovníckych a krajinárskych úpravách je podľa prof. Machovca (1982) L. tulipifera drevinou základnou (kostrovou), teda môže vytvárať kostru parku pre sadovnícke úpravy. Medzi doplnkové dreviny, teda dreviny menšieho vzrastu, ktoré nevytvárajú, ale iba doplňujú hlavný sadovnícky priestor, radí napr. Magnolia kobus, M. hypoleuca, M. acuminata a i. Ako ďalšiu skupinu pre sadovnícke úpravy rozlišuje kroviny pre ich prevažne estetické pôsobenie, ktoré je založené na farebnom, textúrnom, veľkostnom a tvarovom pôsobení kvetov, listov a plodov. Patria sem predovšetkým nápadne kvitnúce kríky M. x soulangeana, M. denudata, M. kobus, M. stellata a M. liliiflora (Machovec, 1982). 33

34 Habitus: Magnólie sú opadavé alebo stálezelené stromy alebo kry. Možno u nich rozlíšiť nasledovné habituálne typy (Hieke, 1978): - acuminata stromy väčšinou široko ihlanovitej stavby s vyšším kmeňom, ktorý prechádza spravidla takmer do špičky koruny - obovata stromy s pomerne nepravidelne široko rozložitou korunou - speciosa nízke, rozložité stromčeky s pretiahnutou, nerovnako vajcovitou korunou a krátkym prízemným kmeňom - kobus do predchádzajúceho typu sa líši pravidelne stavanou, hustejšou korunou a často aj vyšším kmeňom - salicifolia kry širokej guľovitej stavby s vystúpavými vetvami a nenápadným kmeňom - niemetzii široko stĺpovité kry, vetvy postavené husto a prísne vystúpavé, horná časť kru spravidla širšia než dolná, nenápadný kmeň - alexandrina pretiahnuto pologuľovité až guľovité kry s vystúpavo postavenými vetvami a nenápadným prízemným kmeňom, zavetvenie nie je až k zemi - norbertiana široko pretiahnuté pologuľovité kry bez význačnejšieho kmeňa a väčšinou zavetvené až k zemi Obr. 6 Habituálne typy Magnolia sp. (Hieke, 1978) typ acuminata typ obovata typ speciosa typ kobus typ salicifolia typ niemetzii typ alexandrina typ norbertiana 34

35 Magnólie patria medzi stredne až pomaly rastúce kry, stromovité druhy dorastajú rýchlejšie (Hieke, 1978). Veľkosť jednotlivých druhov sa pohybuje od 1 m u kríkov (Magnolia stellata) alebo zakrslých kultivarov až po niekoľko desiatok metrov u stromovitých druhov (Liriodendron tulipifera). Prehľadné rozdelenie druhov a kultivarov podľa výšky vo svojich publikáciách prinášajú Pardatscher (1995) a Gardiner (2000). Olistenie: Listy sú dôležitou súčasťou okrasného efektu všetkých druhov Magnoliaceae výrazné olistenie upúta pozornosť hneď na prvý pohľad. U nás pestované druhy patria väčšinou k opadavým, zo vždyzelených má zastúpenie Magnolia grandiflora (Benčať, 2004). Listy sú jednoduché, striedavé; výnimku tvorí Liriodendron tulipifera, ktorý má list lýrovitý. Veľkosť listov je u jednotlivých druhov rozdielna. Ako uvádza Hieke (1978), krovité druhy sú spravidla drobnolistejšie. Medzi druhy s najväčšími listami patrí u nás Magnolia hypoleuca, ktorá má listy na koncoch výhonov dáždnikovito zlúčené (Hieke, 1978). Prítomnosť chĺpkov na rubovej strane listu a plstnatosť je dôležitým znakom pri rozlišovaní jednotlivých druhov. Pozoruhodné je zafarbenie čepele listu. Môže byť svetlo zelené u M. x soulangeana 'Lennei', zelené u M. denudata, M. kobus, M. liliiflora a temne zelené napr. u M. acuminata. Jesenné sfarbenie vyniká najmä u Liriodendron tulipifera. Medzi druhy, ktoré sa na jeseň sfarbujú do žlta, hoci nie tak výrazne, však môžeme zaradiť väčšinu u nás pestovaných magnólií. Výnimkou je Magnolia fraseri, ktorá opadáva zelená (Hieke, 1978). U niektorých druhov možno nájsť kultivary s panašovaným listom (Liriodendron tulipifera 'Aureomarginatum', Magnolia acuminata 'Variegata'). Kvet: Kvet patrí k najvýznamnejším vzhľadovo zaujímavým častiam magnólií. Jednotlivo postavené kvety sú veľké s tromi kališnými lístkami. Okvetných plátkov môže byť 6-15, sú výrazne zafarbené. Krovité druhy kvitnú prvýkrát medzi 5. a 10. rokom, stromovité medzi 15. a 20. rokom (Hieke, 1978). Z estetického hľadiska rozlišuje Hieke (1978) nasledovné typy kvetov: 35

36 Obr. 7 Typy kvetov Magnolia sp. (Hieke, 1978) hviezdicovito roztvorené štíhle pohárikovité štíhle čašovité otvorené pohárikovité guľovito pootvorené miskovito roztvorené U magnólií je tiež dôležitá doba kvitnutia, podľa ktorej rozoznávame druhy a variety skoré (marec apríl), poloskoré (máj) a neskoré (jún júl). Do skupiny neskorých patrí väčšina stromovitých druhov. S dobou kvitnutia je potrebné tiež zrovnávať priebeh olistenia. Hieke (1978) rozlišuje tri skupiny magnólií: druhy kvitnúce pred rašením listov (M. kobus, M. denudata, M. x soulangeana väčšina kultivarov), druhy kvitnúce súčasne s rašením listov (M. liliiflora, M. x soulangeana 'Lennei', 'Lennei Alba', 'Lombardy Rose', 'Vanhouttei', 'Verbanica') a druhy kvitnúce pri plnom olistení (M. acuminata, M. hypoleuca, M. macrophylla, M. tripetala, M. fraseri, M. x highdownensis). Najefektnejšou skupinou sú druhy kvitnúce pred olistením; u druhov, ktoré kvitnú pri plnom olistení sa estetický účinok kvetov stráca (Hieke, 1978). Krejčiřík (2012) uvádza, že u M. liliiflora možno pozorovať remontanné kvitnutie v letnom období. Kvety môžu byť rozličných farieb biele, ružové až tmavopurpurové, ale aj žlté, v rozličných odtieňoch a sýtosti. Kvitnutie, intenzita, bohatosť a pestrosť farieb sú mimoriadne cennými kritériami, ktoré zvyšujú estetiku sadových úprav (Kamenická, 2002). Prehľad druhov a kultivarov rozdelených podľa farby kvetu podáva Gardiner (2000). 36

37 Plod a plodstvo: Zaujímavé je tiež súplodie v podobe dužinatej alebo zdrevnatenej šišky. Rôzne sa zafarbujú, často zostávajú veľmi dlho. V dobe zrelosti na početných miestach súplodie puká a uvoľňuje čierne alebo červené semená, visiace často na bielych nitkách. Dôležité je samozrejme sfarbenie súplodia, pričom najviac vynikajú odtiene ružové či sčervenané. Najvýraznejšie je približne v júli až v októbri podľa kvitnutia a ranosti jednotlivých druhov (Hieke, 1978). U L. tulipifera je hnedozelený plod podobný suchému kvetu (Kavka, 1995). Obr. 8 Typy plodstiev Magnolia sp. (Hieke, 1978) nepravidelne pokrútené kužeľovité valcovité Obr. 9 (vľavo) Dozrievajúce súplodie M. x soulangeana (Lednice ) Obr. 10 (vpravo) Vysemenené súplodie L. tulipifera (Lednice ) 37

38 Premenlivosť: Opadavé magnólie, ako aj L. tulipifera, radí Machovec (1982) medzi dreviny s celoročnou priemernou až výraznou premenlivosťou. Z hľadiska celoživotnej premenlivosti radí druhy Magnoliaceae medzi dreviny so strednou premenlivosťou. Výnimku tvoria M. kobus a M. acuminata, ktoré zaraďuje medzi dreviny s malou celoživotnou premenlivosťou (Machovec, 1982). Obr. 11 Celoročná premenlivosť Magnolia denudata na námestí vo Zvolene (dátumy k jednotlivým obrázkom: ; ; a ) 38

39 5.2 Možnosti použitia v ZKT Druhy rodu Magnolia sú neobyčajne dekoratívne kry a stromčeky, vhodné buď ako solitéry, alebo vo voľných skupinových kombináciách v rámci rodu (napr. stromovité neskôr kvitnúce magnólie s nízkymi magnóliami kvitnúcimi zavčas). Jednotlivé druhy patria nádherou a bohatstvom kvetov i zaujímavým a bohatým olistením na popredné miesto medzi okrasnými drevinami (Hofman, 1969). Všetky druhy a kultivary magnólií vysádzame v záhradných a parkových úpravách výhradne solitérne. Vo väčších sadových úpravách ich môžeme vysádzať aj do rozvoľnených skupín, vždy na svetlom alebo len na mierne zatienenom mieste. Magnolia kobus a M. acuminata môžu za niekoľko rokov na trvalom stanovišti vytvoriť pekné aleje (Walter, 1984). Väčšina magnólií má krásne kvety aj olistenie. Vysadzujú sa osamotene alebo v menších rozvoľnených skupinkách blízko veľkolistých drevín, pred ihličnany a pod. (Hurych, 1995). Magnólie všetkých typov sú vyložené solitéry, pretože v zápoji strácajú na kráse. Najefektívnejšie sú kríkovité druhy kvitnúce neolistené alebo súčasne s rašením. Pekne sa vynímajú pred pozadím z ihličnanov, hlavne belavé a svetloružovo sfarbené druhy a kultivary. Tmavočervené sa lepšie odrážajú od svetlejšieho pozadia budov alebo svetlozelene rašiacich alebo ešte neolistených listnáčov. Ideálne je použitie na väčšej trávnikovej ploche, poblíž ciest a na frekventovaných miestach. Stromy môžeme umiestniť aj na okraje väčších skupín (Hieke, 1978). Liriodendron tulipifera je zrejme obľúbený pre svoj zvláštny list, kvet a statný vzrast. Zo sadovníckeho hľadiska sa cení hlavne jeho nápadný, pôsobivý vzhľad (efektný solitér) a krásne zlatožlté jesenné sfarbenie jeho olistenia (kontrasty s temnejšími kulisami ihličia apod.) Pekne sa vyníma na brehu vodných plôch alebo jednotlivo na väčších trávnikových plochách (Hieke, 1970). Voľne rastúce jedince na vhodnom teplom stanovišti zostanú zavetvené už od zeme, čo sa hodí do parkovej kompozície. V alejách niekedy vyrastú koruny ľaliovníkov príliš vysoko. U starších stromov v zápoji musíme počítať, že ich koruny strácajú vyrovnanosť (Walter, 1984). L. tulipifera je otužilý, cenný, všestranne použiteľný okrasný strom pre priaznivé ekologické podmienky (Hurych, 1995). 39

40 Zaujímavý pohľad na použitie prináša František Benčať(1982). Tvrdí, že veľké uplatnenie môžu nájsť exoty v zvýraznení estetiky lesa na styčných plochách s poľnohospodárskou a technickou krajinou v okolí priehrad, jazier, autostrád, železničných tratí či veľkopriemyselných a urbanistických centier, ale aj cintorínov, urnových hájov, pamätníkov a i. Včlenením menších skupín alebo solitérnej výsadby vysoko dekoratívnych cudzokrajných drevín sa môže dosiahnuť značné zvýraznenie estetického efektu za predpokladu rešpektovania ekologických nárokov v príslušnej klimatickej oblasti. U nás sú medzi inými odporúčané dreviny Liriodendron tulipifera a Magnolia kobus (Benčať, 1982). Vzhľadom na vývin introdukcie a hlavne lesného hospodárstva považuje autorka práce tento názor za prekonaný. Obr. 12 (vľavo) Stromoradie M. kobus, ul. Jugoslávská, Brno ( ) Obr. 13 (vpravo) Solitérne M. kobus (v popredí) a M. denudata na Námestí SNP vo Zvolene ( ) 40